„Můj brácha je moje odplata.“

Čo rok, to Édouard Louis prichádza s novou knihou – teda, ak ide o české preklady. Za touto nie celkom zvyčajnou produktivitou nie je grafománia, ale osvedčená metóda uvažovania a písania o priznane autobiografických reáliách a skúsenostiach. Aj pri najnovšom, už ôsmom, Louisovom titule by sa dala položiť otázka, či nejde len o ďalšiu aplikáciu rovnakého vzorca – tento raz na spisovateľovho staršieho brata, ktorý umrel v tridsiatich ôsmich rokoch v dôsledku alkoholizmu. (A kto Louisa čítal už skôr, iste tuší, že alkohol síce môže byť bezprostrednou príčinou smrti, ale najskôr nie tou prvotnou.) A iste: kto od autorky či autora očakáva od knihy ku knihe poetologický vývoj, tomu nebudú stačiť ani formálne ozvláštnenia, ktoré Louis v takmer každej svojej knižnej novinke prináša. V tomto prípade ide o prozaické refrény, vybrané vety, ktoré sa opakujú na niekoľkých stranách a majú pôsobiť ako akási ozvena zvlášť dôležitých myšlienok či skutočností. Autor má nepochybne právo upriamiť pozornosť na čokoľvek z vlastného textu, avšak nezámerným dôsledkom môže byť aj čitateľská skúsenosť podobná sledovaniu televízneho programu s umelo vloženými reakciami publika, usilujúcimi sa divákovi napovedať, kedy a akú emóciu má pocítiť. Zmysel nedáva ani označovanie jednotlivých kapitol ako číslovaných faktov. Rozprávanie prostredníctvom strohých skutočností nesporne môže byť funkčné, akonáhle je však sprevádzané subjektívnym hodnotením a prežívaním rozprávača – ako je to u Louisa typické –, potom sa stiera akýkoľvek rozdiel medzi faktom a, povedzme, postrehom. Na tom však záleží omnoho menej, ak pochopíme Louisovu prácu v analógii s vedcom, ktorý nepreveruje svoj predmet rôznymi metódami, ale skôr svoju metódu rôznymi predmetmi. U Louisa je, pravdaže, namieste hovoriť skôr o ľuďoch, javoch a princípoch, než o predmetoch: zaujíma ho vždy konkrétny človek, avšak v sociálnom poli síl a vplyvov rozmanitého dosahu a pôvodu. Povedané Marxom, Louisove postavy tvoria svoje osobné dejiny, ale nie v podmienkach, ktoré si sami zvolili – a často si ich navyše ani neuvedomujú. Aj v prípade Louisovho brata – príznačne nepomenovaného – sme svedkami jeho opakovaných úsilí oslobodiť sa z rodinného prostredia, ktoré ho vysmeje ešte aj za pokus o samovraždu; všetky príležitosti na únik však vychádzajú nazmar, keďže „bratr vždy volil nesprávně“. Príbeh Louisovho brata je v istom význame triviálny: vyrastanie v biede, šikana z otcovej strany, čoraz viac alkoholu, nedostatok peňazí, nezamestnanosť a opakované prepustenia z práce, kriminalita a násilie voči najbližším. Čo túto, žiaľ, až príliš známu štruktúru v Louisovom podaní ozvláštňuje, je jednak autorova reflexia vlastných pocitov voči bratovi, no tiež vlastne základná otázka knihy: „V jakou chvíli se činy stanou osudem? Do jaké chvíle mohl někdo, třeba mí rodiče, ovlivnit směr, který jeho život nabíral? Od jaké chvíle je už pozdě?“ Táto úvaha sa úzko napája na postreh Stéphanie, bratovej poslednej lásky, ktorá vystihla jeho ľútostivosť, pohŕdanie voči sebe samému a časté príčiny sabotáže vlastných nádejí na vymanenie sa z bezútešného života. „Byl to začarovanej kruh: říkal, že je pro všechny jen nula, a tak chlastal, a protože chlastal, nic nedokázal a dával za pravdu těm, kdo si o něm mysleli, že je nula, a chlastal ještě víc.“ Možno takýto kruh vôbec preťať? V mnohých príbehoch závislosti pomoc prichádza zvonku, od človeka, ktorému na závislom záleží viac než jemu na svojom vlastnom živote – na Louisovho brata však nestačili ani jeho partnerky, ktoré ho dokázali milovať aj navzdory dlhodobej agresivite, ktorú voči nim prejavoval. Je v takomto prípade okolie odkázané len na výber medzi sledovaním tragédie človeka až do úplného konca, a odvrátením sa inam? Louis sa veľmi skoro rozhodol pre druhú možnosť. Napokon, knihu otvára konštatovaním, že pri správe o bratovej smrti nepocítil vôbec nič: „ani smutek, ani zoufalství, ani radost, ani potěšení“. A hoci sa takáto chladnosť sprvu môže zdať pochopiteľná – už len vzhľadom na bratovu vyhranenú homofóbiu a ubližovanie ľuďom skrz-naskrz –, postupné pripomínanie (si) bratových aj svetlejších momentov vznáša otázku, či – biblicky povedané – ranený človek môže neznášať krivdu, ktorá na ňom bol spáchaná, ale stále aspoň znášať či dokonca milovať človeka, ktorý sa jej dopustil. Samozrejme, Louisov prístup k nebohému bratovi nie je nenávistný – sotva by o ňom v takom prípade napísal knihu, teda takúto knihu, usilujúcu sa porozumieť jeho zrúteniu. A ako to už u autora býva dobrou praxou, aj v tomto prípade prichádza s nápaditou tézou, čo bolo na bratovom príbehu – v istom sociálnom prostredí až bolestivo bežnom – osobité: „Byly-li sny mého bratra tak nedozírné a tak neúměrné jeho životu, přivedly-li ho jeho sny k onomu zoufalství, které se jednoho dne stalo základem jeho života, znamená to, že mechanismy sociálního determinismu nedokázaly jeho osobu podmínit.“ A keďže medzitriedne rozdiely spočívajú aj v dostupnosti šancí sa o niečo len pokúsiť – a popri tom aj chybovať a snažiť sa znovu –, Louis v príbehu svojho brata naznačuje, že Beckettovo „Fail again. Fail better.“ má aj svoju antimotivačnú, plebejskú obdobu: „Fail again. Feel bitter.“ Édouard Louis: Zhroucení . Praha: Paseka, 2026. Preložila Sára Vybíralová. Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Čo rok, to Édouard Louis prichádza s novou knihou – teda, ak ide o české preklady. Za touto nie celkom zvyčajnou produktivitou nie je grafománia, ale osvedčená metóda uvažovania a písania o priznane autobiografických reáliách a skúsenostiach. Aj pri najnovšom, už ôsmom, Louisovom titule by sa dala položiť otázka, či nejde len o ďalšiu aplikáciu rovnakého vzorca – tento raz na spisovateľovho staršieho brata, ktorý umrel v tridsiatich ôsmich rokoch v dôsledku alkoholizmu. (A kto Louisa čítal už skôr, iste tuší, že alkohol síce môže byť bezprostrednou príčinou smrti, ale najskôr nie tou prvotnou.)

A iste: kto od autorky či autora očakáva od knihy ku knihe poetologický vývoj, tomu nebudú stačiť ani formálne ozvláštnenia, ktoré Louis v takmer každej svojej knižnej novinke prináša. V tomto prípade ide o prozaické refrény, vybrané vety, ktoré sa opakujú na niekoľkých stranách a majú pôsobiť ako akási ozvena zvlášť dôležitých myšlienok či skutočností. Autor má nepochybne právo upriamiť pozornosť na čokoľvek z vlastného textu, avšak nezámerným dôsledkom môže byť aj čitateľská skúsenosť podobná sledovaniu televízneho programu s umelo vloženými reakciami publika, usilujúcimi sa divákovi napovedať, kedy a akú emóciu má pocítiť. Zmysel nedáva ani označovanie jednotlivých kapitol ako číslovaných faktov. Rozprávanie prostredníctvom strohých skutočností nesporne môže byť funkčné, akonáhle je však sprevádzané subjektívnym hodnotením a prežívaním rozprávača – ako je to u Louisa typické –, potom sa stiera akýkoľvek rozdiel medzi faktom a, povedzme, postrehom.

Na tom však záleží omnoho menej, ak pochopíme Louisovu prácu v analógii s vedcom, ktorý nepreveruje svoj predmet rôznymi metódami, ale skôr svoju metódu rôznymi predmetmi. U Louisa je, pravdaže, namieste hovoriť skôr o ľuďoch, javoch a princípoch, než o predmetoch: zaujíma ho vždy konkrétny človek, avšak v sociálnom poli síl a vplyvov rozmanitého dosahu a pôvodu. Povedané Marxom, Louisove postavy tvoria svoje osobné dejiny, ale nie v podmienkach, ktoré si sami zvolili – a často si ich navyše ani neuvedomujú.  Aj v prípade Louisovho brata – príznačne nepomenovaného – sme svedkami jeho opakovaných úsilí oslobodiť sa z rodinného prostredia, ktoré ho vysmeje ešte aj za pokus o samovraždu; všetky príležitosti na únik však vychádzajú nazmar, keďže „bratr vždy volil nesprávně“. 

Príbeh Louisovho brata je v istom význame triviálny: vyrastanie v biede, šikana z otcovej strany, čoraz viac alkoholu, nedostatok peňazí, nezamestnanosť a opakované prepustenia z práce, kriminalita a násilie voči najbližším. Čo túto, žiaľ, až príliš známu štruktúru v Louisovom podaní ozvláštňuje, je jednak autorova reflexia vlastných pocitov voči bratovi, no tiež vlastne základná otázka knihy: „V jakou chvíli se činy stanou osudem? Do jaké chvíle mohl někdo, třeba mí rodiče, ovlivnit směr, který jeho život nabíral? Od jaké chvíle je už pozdě?“ Táto úvaha sa úzko napája na postreh Stéphanie, bratovej poslednej lásky, ktorá vystihla jeho ľútostivosť, pohŕdanie voči sebe samému a časté príčiny sabotáže vlastných nádejí na vymanenie sa z bezútešného života. „Byl to začarovanej kruh: říkal, že je pro všechny jen nula, a tak chlastal, a protože chlastal, nic nedokázal a dával za pravdu těm, kdo si o něm mysleli, že je nula, a chlastal ještě víc.“ Možno takýto kruh vôbec preťať? V mnohých príbehoch závislosti pomoc prichádza zvonku, od človeka, ktorému na závislom záleží viac než jemu na svojom vlastnom živote – na Louisovho brata však nestačili ani jeho partnerky, ktoré ho dokázali milovať aj navzdory dlhodobej agresivite, ktorú voči nim prejavoval. Je v takomto prípade okolie odkázané len na výber medzi sledovaním tragédie človeka až do úplného konca, a odvrátením sa inam?

Louis sa veľmi skoro rozhodol pre druhú možnosť. Napokon, knihu otvára konštatovaním, že pri správe o bratovej smrti nepocítil vôbec nič: „ani smutek, ani zoufalství, ani radost, ani potěšení“. A hoci sa takáto chladnosť sprvu môže zdať pochopiteľná – už len vzhľadom na bratovu vyhranenú homofóbiu a ubližovanie ľuďom skrz-naskrz –, postupné pripomínanie (si) bratových aj svetlejších momentov vznáša otázku, či – biblicky povedané – ranený človek môže neznášať krivdu, ktorá na ňom bol spáchaná, ale stále aspoň znášať či dokonca milovať človeka, ktorý sa jej dopustil. Samozrejme, Louisov prístup k nebohému bratovi nie je nenávistný – sotva by o ňom v takom prípade napísal knihu, teda takúto knihu, usilujúcu sa porozumieť jeho zrúteniu. A ako to už u autora býva dobrou praxou, aj v tomto prípade prichádza s nápaditou tézou, čo bolo na bratovom príbehu – v istom sociálnom prostredí až bolestivo bežnom – osobité: „Byly-li sny mého bratra tak nedozírné a tak neúměrné jeho životu, přivedly-li ho jeho sny k onomu zoufalství, které se jednoho dne stalo základem jeho života, znamená to, že mechanismy sociálního determinismu nedokázaly jeho osobu podmínit.“

A keďže medzitriedne rozdiely spočívajú aj v dostupnosti šancí sa o niečo len pokúsiť – a popri tom aj chybovať a snažiť sa znovu –, Louis v príbehu svojho brata naznačuje, že Beckettovo „Fail again. Fail better.“ má aj svoju antimotivačnú, plebejskú obdobu: „Fail again. Feel bitter.“

Édouard Louis: Zhroucení. Praha: Paseka, 2026. Preložila Sára Vybíralová.

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.