Rozprávať mýtus verne alebo dobre? O Nolanovej Odyssei

Máločo dokáže byť únavnejšie, ako keď sa korporátne algoritmy vydávajú za vox populi a rozhodnú sa, že je niečo téma. Presne to sa stalo v prípade Nolanovej Odyssey , až sa v tom všetkom mohla stratiť jednoduchá otázka: Nakoľko sa jednému z najúspešnejších režisérov súčasnosti podarilo prerozprávať jeden z... najúspešnejších príbehov vôbec? Ja sa ju pokúsim zodpovedať, a hoci som z gréckeho náboženstva štátnicoval, tak ju nakoniec hlavne súdim ako niekto, kto si už ako decko memoroval grécke mýty naspamäť, a Odysseus bol jeho najobľúbenejším héroom od prvého jeho triku. Radikálna inakosť a nadčasové témy Aby som mohol ponúknuť odpoveď, tak načrtnem, ako vlastne vnímať mýtus všeobecne a podľa čoho dobré rozprávanie súdiť. Je to iná otázka, než či ide o verné rozprávanie „originálneho mýtu“, pretože nič také neexistuje. To, čo príbeh činí mýtom, je práve fakt, že sa neustále v mnohých verziách rozpráva. Homérova Odyssea môže byť tou najstaršou dochovanou, najklasickejšou, a možno aj najlepšou, ale nie je o nič „pravšou“ Odysseou než prerozprávanie vhodné pre deti ako od Petišku. (Rovnako ako Nižňanského Čachtická pani nie je o nič „pravšou“ legendou o Báthory než verzia, ktorú človek pozná z ústneho folklóru od babičky). Keď aj napriek tomu budem porovnávať Nolanovu Odysseu s Homérovou, nejde mi o zhodu kópie s originálom, ale o komparáciu verzií. Nezaujíma ma, či je Nolanova verzia autentická, ale to, či a kde je tá Homérova lepšia. Nejde tak o vernosť litere mýtu, ale o porozumenie jeho duchu. A keď mýtu tvorca porozumie, môže ho proti „pôvodným“ verziám aj radikálne reintepretovať. Medúza môže byť primordiálne monštrum, ale rovnako „autenticky“ môže byť feministicky reinterpretovaná ako hrdinka, ktorá vzdoruje dobyvačným silám. Akonáhle by z nej však niekto spravil bezmocnú obeť, odobral by jej presne tú moc, ktorá určuje jej charakter. Nešlo by už o reinterpretáciu, ale o nepochopenie, akoby niekto točil príbeh, v ktorom je Achilleus slabý. Analogicky nové rozprávanie mýtu nemusí riešiť otázky, ktoré riešili pred tisícročiami v Grécku, naopak, môže artikulovať odpovede na otázky súčasnosti. Ostatne, to sa presne stalo v asi „najúspešnejšom“ rozprávaní gréckeho mýtu v 20. storočí, a to vo Freudovom rozprávaní Oidipa. Pre neho nebol ústredný vzťah otca a syna ako v antike, ale vzťah syna a matky, v ktorom videl kľúč k pochopeniu viktoriánskej spoločnosti. A to je legitímne, lebo vzťah Oidipa s Iokasté sa v príbehu nachádza. Ak by však chcel niekto predať prostredníctvom Oidipa posolstvo o dôležitosti poctivej práce, tak by bolo na mieste sa pýtať, či si k tomu skutočne vybral vhodný príbeh a či nechce radšej rozprávať Remeslo má zlaté dno . Aj keď sa však mýtu rozumie, naďalej ostáva otázka, ako ho rozprávať dobre. To sa ukazuje v tom, prečo grécke mýty rezonujú už tisícročia. Keď to zjednoduším, úspešný mýtus pretrváva preto, že kombinuje dva momenty: radikálnu inakosť a nadčasovú aktuálnosť. Práve vďaka inakosti nás mýty dokážu fascinovať už od raného detstva. Otvárajú svet, ktorý je doslova „plný bohov“, ktorí bežne zostupujú z Olympu, a monštier, kde drak stráži zlaté jablká a podsvetie trojhlavý pes. Navyše sa tam dá lietať na Pegasovi alebo na zlatom baránkovi. Také príbehy ťažko nemilovať. A v tomto okúzelnom svete sa zároveň rozohrávajú nadčasové témy, napríklad večné blúdenie a srdcervúce cnenie za domovom, ako v prípade Odyssey . Dobré rozprávanie mýtu dokáže podať oboje, a tak rozprávať príbeh, ktorý je bežnej skúsenosti vzdialený a očarujúci, a zároveň paradoxne blízky a uveriteľný. Samozrejme, podať dnes príbeh s kyklopmi a sirénami nie len tak, aby bol fantastický, ale aj relevantný pre súčasnosť, je titanskou výzvou. Pri prastarých mýtoch je navyše táto výzva podtrhnutá tým, že vznikli medzi ľuďmi s odlišným základným porozumením sveta, kde považovali za samozrejmé, že kolobeh života riadia nesmrteľné božstvá. Je to však výzva, ktorú každý, kto chce adaptovať Odysseu , podstupuje dobrovoľne, a o ohromujúci príbeh, ktorý má čo pálčivého povedať i dnes, sa pokúša aj Christopher Nolan. Podarilo sa mu teda vyjadriť kúzlo, ktorým Odyssea ohuruje tisícročia, a vyčítať v nej posolstvá, ktoré rezonujú s otázkami dneška? Svet plný monštier, ale nie bohov Keď ide o bájne prenesenie kúzla z poézie na filmové plátno, prvá úloha je zároveň tou najťažšou: ako znázorniť božstvá, tak zásadnú súčasť homérskeho sveta, ako je chudoba fundamentálnou súčasťou sveta Dickensovho. Ako zobraziť božstvá, ktoré, ak zazrú smrteľníčky a smrteľníci v ich pravej podobe, sú okamžite spálené a spálení do tla pohľadom na ich oslepujúci majestát a hrôzu, tak ako to v gréckej mytológii zakúsila Semelé? O stupeň nižšie, ale stále v rovnakej sfére, je otázka zobrazenia všetkého, čo považujeme za „nadprirodzené“ alebo „posvätné“. Ako skomponovať neodolateľnú pieseň Sirén, aby neznela ako letný trojakordový hit z rádia a ako zobraziť Skyllu, aby bola vskutku strašlivou príšerou a nie béčkovou potvorou zo Strážcov vesmíru ? A nie je to len úloha najťažšia, ale aj najzákernejšia. Modernému človeku sa totiž ponúka riešenie, ktoré znie na prvú dobrú chytro, v skutočnosti je však riešením najmenej imaginatívnym: všetko „nadprirodzené“ racionalizovať, božstvá buď psychologizovať, alebo znázorniť ako alegórie pre nepochopenú prírodu. Ide o banálnu predstavu, že ľudia boli v minulosti trochu hlúpi a infantilní, nevedeli, prečo sa hýbe slnko, tak si to vysvetlili tým, že ho ťahá vozom nejaký boh. Celá takáto póza osvietenej racionality pritom nechápe to, čomu rozumie každé dieťa s otvorenou knižkou mýtických príbehov: že mýty nie sú v prvom rade pokusmi o racionálne vysvetlenie sveta, ale príbehmi, ktoré majú pohlcovať, ktoré oslovujú cez silu metafory, nie argumentu. Vydal sa touto nešťastnou cestou aj Nolan? Ťažko povedať, pretože jeho prezentácia božstiev či „nadprirodzena“ je asi najzmätenejšou stránkou adaptácie. Zo začiatku to vyzerá, že postavy vskutku naplno racionalizuje. Explicitne sa to ukazuje v rozhovore s Kalypsó, v ktorom sa Odysseus rétoricky ohradí, prečo básni o nesmrteľnosti, či je snáď bohyňa. Kalypsó pritom bohyňou samozrejme je, preto mu nesmrteľnosť sľubovať môže. Podobne racionalizovaná je postava Mentóra, ktorého podobu si u Homéra Athéna „oblieka“, keď sprevádza Télemacha. Tu z toho ostane akurát Télemachova poznámka, že má Mentór „Athénine oči“. Práve Athéna je pritom božstvom, ktoré sa ako jediné vo filme konkrétne ukazuje (v podobe Zendaye), môže však ísť čisto len o hlas Odysseovho svedomia. U Poseidóna môžeme len hádať, že a či je pod hladinou mora, Zeus sa zas spomína len ako garant posvätného zákona pohostinstva, Hélios má svoj ostrov, a tým to končí. Väčší problém než samotné zobrazenie je však spôsob, akým sa o božstvách hovorí. Odysseus pôsobí skoro ako osvietenský ateista, ktorý sa omylom ocitol v antike. Neustále o božstvách pochybuje, raz ich pred posádkou nazve „vašimi bohmi“ (pretože on zjavne verí len v svoj kritický rozum). Dokonca sa vyjadrí, že sa nemôžu „riadiť obeťami a znameniami“, t. j. takým rituálnym základom gréckeho náboženstva, ako je eucharistia základom kresťanstva. Je to, ako keby Nolan točil adaptáciu Knihy kráľovskej , kde Šalamún vyhlási, že sa nemôže riadiť podľa nejakej starej kamennej dosky, ktorú priniesol z hory dávno mŕtvy dedko. Nolan však ani v tejto racionalistickej línii nie je konzistentný. Hoci tu máme neustále spochybňovanie existencie božstiev, Diov zákon pohostinnosti je uznávaný absolútne – akoby kantovsky bolo pochybné božie pôsobenie vo svete, ale nie božia garancia morálky. Ešte zmätenejšie to však začne byť, keď sa ukáže, že hoci existencia božstiev je nejasná, tak kyklop, sirény, Skylla a mŕtve duše v Háde existujú doslovne. Otvára sa tu tak zvláštny svet, v ktorom sa dá ťažko vyznať. Ako keby sa v adaptácii evanjelia pochybovalo o božej existencii, ale nikto by nespochybňoval, že Mária porodila Ježiša ako panna. Záblesky inšpirácie... Nie je tak jasné, čo je Nolanova predstava homérskeho sveta zač, či je historizovaná, či je mytologická. To by ale nebol taký problém, keby sfilmované mýtické časti skutočne ohromili. Opustím tak teraz logiku Nolanovej adaptácie a budem sa sústrediť na jej estetiku. A priznám sa, že aj v tejto rovine som zmätený. V teórii mi príde (už načrtnuté) nejednoznačné zobrazenie, ktoré necháva otvorenú otázku, či sú tu v hre božské sily alebo len sily prírodné či psychické, ako dobré riešenie, ktoré môže presne trafiť balans medzi „tušením posvätných síl“ a uveriteľnosťou pre moderné diváctvo. Nekritizujem preto metódu, ale prevedenie, pretože by som ocenil podstatne viac ako hrôzy, tak mystéria. Predsa len v príbehu, kde je tradične hlavným antagonistom doslova boh divokých morí, by som obetoval niekoľko minút zo záverečnej bitky a radšej videl Odyssea zmietaného všetkými možnými horormi otvoreného mora. Tak by aj divák mohol vidieť a cítiť, prečo ho Gréci považovali za doménu strašného a pomstychtivého božstva. Taktiež by som rád videl aspoň náznaky pôsobenia Athény aj vo svete, nielen v Odysseovej hlave, keďže je to tradične bábkarka, ktorá ťahá za nitky celého deja. Toto sú však len moje priania pôsobivých momentov. Musím pritom uznať, že niekde sa naopak zas Nolan vytiahne. Dve ústredné monštrá, kyklop a Skylla, sú vskutku monštrózne. Taktiež Hádes pôsobí temne a strašidelne, a tam neprekáža adaptačná zmena, keď Nolan zvolí otvorenejší horor oproti subtílnejšiemu, skľučujúcemu vyzneniu homérskeho Hádu. Čo ale pre mňa predstavuje vrchol celého filmu, je scéna so sirénami, ktorá je brilantná. To, že publikum sa ocitne v pozícii posádky, ktorá pieseň nepočuje, je geniálne jednoduchým spôsobom, ako „zhudobniť nezhudobniteľné“, a aj Odysseov popis piesne je až poetickou fenomenológiou tejto skúsenosti. Byť takto inšpirovaný celý film, prehlásim ho za fantastický. ... v „temnom a realistickom“ Nolanovom svete Sú to však len záblesky a väčšina filmu si takúto úroveň pôsobivosti nedrží. Jadro problému je podľa môjho názoru Nolanov rukopis, v ktorom sa snúbi jeho logika s estetikou. Tak ako metafyzicky sleduje princíp racionalizácie, tak vizuálne sleduje princíp akejsi realističnosti. Lenže realističnosť v Nolanovom podaní je tradične vágna, špinavá tma v odtieňoch šedej a hnedej. Takže v adaptácii Odyssey , ktorá obsahuje tak krásne popisy, že očarili aj Goetheho, neuvidíme honosnú Menelaovu sieň, ktorá žiari zlatom a striebrom ako mesiac a slnko, ale akurát letmo osvetlenú špinavú halu. A tak tu vyzerajú všetky interiéry. Vonku zas nevidíme idylické háje s jelšami, topoľmi a voňavými cyprusmi na ostrove Kalypsó, nevidíme ani nespútanú bujnú divočinu na ostrove kyklopov, kde netreba obrábať pôdu, lebo tam všetko rastie v hojnosti. Dokonca ani na Héliovom ostrove nezasvieti snáď ani raz slnko. Vidíme len zameniteľné krajiny, kde uchvátia akurát scény na mori, ale to preto, že samo more je úchvatné. A opäť kašlem na vernosť, vadí mi nahradenie uhrančivých scén nudou. Ak má Nolan pochmúrnejšiu víziu sveta než Homér, tak mohol v Menealovej sieni ukázať slizko nechutný prepych a namiesto bujných čučoriedkovísk bažiny s komármi. Nič také však nevidíme: kvôli tme toho predsa len vidíme dosť málo. Tým je zodpovedaná úvodná otázka, ako sa Nolanovi podarilo odrozprávať príbeh so silou antického mýtu. A práve kvôli jeho „dark, shitty and gritty“ realizmu sa mu to podľa mňa príliš nepodarilo. Film poskytuje strhujúce momenty, je to asi dobrý hollywoodský blockbuster, ale nie je dobrým rozprávaním mýtu: baví, ale nefascinuje. Crossover, kde je Odysseus zločincom Je čas zodpovedať druhú otázku, či Nolan dokáže predať zásadné a aktuálne posolstvo. Ostatne, zjavne chce svojím filmom vypovedať hlavne o ľuďoch, o morálke, o vojne. Ani tu sa však nevyhne počiatočnému zmäteniu: v gréckom mýte totiž počujeme zmienky o morských národoch a konci doby bronzovej. Nolan tak kombinuje dve odlišné histórie: grécke mýtické dejiny doby hrdinov a naše pozitivistické dejiny doby bronzovej. Tieto histórie však nemajú vôbec nič spoločné okrem toho, že sa datujú do podobnej doby a lokalizujú do podobných miest. V gréckych mýtických dejinách nie sú žiadne morské národy, rovnako ako v našich pozitivistických dejinách nie sú žiadni ľudožraví obri. Je to tak v zásade crossover epizóda – akoby sa na základe Tolkienovej koncepcie, že dejiny Stredozeme sú pradávna mýtická minulosť našej Zeme, v adaptácii Pána prste ň ov zrazu začal riešiť konflikt neandertálcov s homo sapiens. Nolan to hádam robí preto, že chce rozprávať príbeh o zločinoch a páde civilizácie, ktorý by sa v klasickom rozprávaní Trójskej vojny a Odyssey rozprával ťažko. Ten je síce tiež o páde veľkej civilizácie, ale tou civilizáciou je Trója. Pre Grékov predstavoval tento príbeh vznik niečoho ako Grécko , v ktorom sa autonómne obce zjednotia. Trójska vojna tak nebola o páde ich civilizácie, ale implicitne o jej založení. Aby teda Nolan mohol povedať svoj príbeh, potrebuje „importovať“ prvky z iných dejín. Na ich pozadí sa Odyssea stáva príbehom o ultimátnom zločine spáchanom v Tróji, o porušení posvätného zákona pohostinstva. Tu Nolan „trafil“ jednu z jej hlavných tém, lebo zákon pohostinstva hrá výsostnú rolu aj u Homéra, hoci ten ho oveľa živšie ukazuje, zatiaľ čo Nolan o ňom skôr hovorí. V Nolanovom podaní je vyložený ako princíp civilizácie vôbec, a preto práve jeho prelomenie pečatí jej zánik a vedie k zisteniu, že obávané morské národy, ktoré ničia civilizácie, boli celý čas Gréci samotní. A je to práve Trójsky kôň – v antickom vnímaní Odysseov opus magnum, pretože dôvtip bol gréckou kultúrnou cnosťou par excellence –, radikálne reinterpretovaný ako ultimátny zločin, prelomenie Diovho zákona, ktorý Odysseus nikdy neprestane ľutovať. Tu by som sa rád zastavil, pretože ide o posolstvo, ktoré na prvé počutie môže znieť hlboko, keď sa však nad ním zamyslíme, rozpadne sa. Otázne je už to, či môže jeho protivojnový odkaz dobre niesť zrovna príbeh, ktorý orchestruje doslova bohyňa vojny. Asi by sa to dalo kreatívne spraviť, ale Nolan sa rozhodne založiť svoje posolstvo na ikonickom obraze príbehu, hoci to nedáva zmysel. Chápal by som, že Odyssea mátajú spomienky na masakre, ktoré po vystúpení z koňa Gréci spáchali, chápal by som, že by ľutoval, že do vojny vôbec šiel. Prečo ale vníma ako svoje najväčšie morálne zlyhanie zrovna Trójskeho koňa, ktorý sa „previnil“ akurát tým, že prelomil deväťročné status quo tejto vojny? Trójsky kôň nie je atómová bomba, nie je vynálezom, ktorý prináša nové netušené rozmery utrpenia – zločiny a hrôzy vojny existovali dávno pred ním. Prečo má byť navyše tým neodpustiteľným porušením pohostinnosti to, čo ukončí vojnu, ktorá kvôli takému porušeniu už začala – keď sa Paris nechal uvítať u Menelaa s jediným cieľom, aby mu utiekol so ženou? Zas raz jeden príbeh, kde sú ženy obeťami... režiséra A tu už sa črtá pre mňa väčší Nolanov hriech, než je jeho neimaginatívnosť – myslí si, že je chytrejší než príbeh, ktorý adaptuje, a tak na neho vlastne neberie ohľad. A to potom vedie k tomu, že sa dopúšťa hriechu ďalšieho: ako liberálny muž chce poukázať na útlak žien, ale dopúšťa sa pravého opaku, keď poníži silné ženské postavy, ktoré sa už v deji nachádzajú. Pénelopé z toho vyjde snáď najlepšie, keď len nešťastne ukončí svoj monológ tým, že chce muža (Odyssea), hoci už dvadsať rokov sedí na tróne. Aj Homér spomína, že ide o najchytrejšiu a najmúdrejšiu zo všetkých žien, Nolan ju preto mohol emancipovať skôr cez činy než slová. Kirké dopadla podstatne horšie: vyzerá ako stereotyp feministky – tak, ako si ju predstavujú nefeministi. Je z nej mizandrická žena, ktorá kričí, že muži sú prasatá a prišli iba preto, aby ju zabili a znásilnili. A Athéna... Ach, Athéna. Po Diovi snáď najmocnejšie božstvo gréckeho panteónu. Tu však pri zničení jej sochy vidíme len scénu, v ktorej bezmocná plače. (Ako ma upozornila kolegyňa Barbara Oudová Holcátová, toto ponižovanie kanonicky mocných postáv v adaptáciách je zjavne tradíciou moderného Hollywoodu, a týka sa napríklad Yennefer v seriálovom Zaklínačovi alebo Galadriel v Rings of Power , a o hollywoodskom nevedomí to nevypovedá nič pekného.) Keď som na začiatku písal, že adaptácia Medúzy ako bezmocnej obete by znamenala katastrofálne nepochopenie charakteru, tak u jednej z najmocnejších bytostí panteónu ľudskej kultúry to platí dvojnásobne. Je mi jasné, že Nolan vo svojom príbehu potrebuje scénu, kde Odysseus vidí božie odsúdenie vlastných činov. Keď však ide o Athénu, nech nevidno v jej očiach bezmocný plač, ale spaľujúci hnev, a namiesto zotnutia jej hlavy víziu, ako sú vinníci v budúcnosti potrestaní utopením v morskej búrke! Nolan nakoniec v mene svojho humanistického posolstva predvádza „disempowerment of powerful women“, čo by sa nestalo, keby si vážil dielo, ktoré adaptuje, a bral na neho ohľad. Pretože byť menej feministický než takmer tri tisícročia staré dielo z povestne patriarchálnej kultúry, nie je niečo, čo by si moderný liberál dal zalaminovať. A tak aj odpoveď na druhú otázku, či sa Nolanovi prostredníctvom Odyssey podarilo vysloviť nejaké nadčasové posolstvo, je skôr záporná. Nie, že by posolstvo o pohostinnosti a hrôzach vojny nebolo nadčasové, no nepôsobí tak, keď sa násilne vyjadruje cez príbeh, v ktorom sa nenachádza. Na záver sa tak zahrám na Kassandru, pretože som presvedčený, že mám pravdu, hoci ma nikto nebude počúvať. A predpovedám, že aj napriek komerčnému úspechu sa Nolanov film nestane tou verziou, ktorá sa v budúcnosti ľuďom pri Odyssei vybaví. A tento príbeh bude naďalej známy hlavne tak, ako bol známy doteraz: cez Homéra a rozličné prerozprávania pre dospelých aj deti, pretože tie sú a budú kúzelnejšie. Autor je doktorandom religionistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. V súčasnosti sa venuje viktoriánskemu spiritizmu a filozofii a antropológii náboženstva, v minulosti bol akademickým nomádom medzi témami navažskej rituálnej liečby, náboženstva antického Grécka a súčasného urbánneho šamanizmu. Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Máločo dokáže byť únavnejšie, ako keď sa korporátne algoritmy vydávajú za vox populi a rozhodnú sa, že je niečo téma. Presne to sa stalo v prípade Nolanovej Odyssey, až sa v tom všetkom mohla stratiť jednoduchá otázka: Nakoľko sa jednému z najúspešnejších režisérov súčasnosti podarilo prerozprávať jeden z... najúspešnejších príbehov vôbec? Ja sa ju pokúsim zodpovedať, a hoci som z gréckeho náboženstva štátnicoval, tak ju nakoniec hlavne súdim ako niekto, kto si už ako decko memoroval grécke mýty naspamäť, a Odysseus bol jeho najobľúbenejším héroom od prvého jeho triku.

Radikálna inakosť a nadčasové témy

Aby som mohol ponúknuť odpoveď, tak načrtnem, ako vlastne vnímať mýtus všeobecne a podľa čoho dobré rozprávanie súdiť. Je to iná otázka, než či ide o verné rozprávanie „originálneho mýtu“, pretože nič také neexistuje. To, čo príbeh činí mýtom, je práve fakt, že sa neustále v mnohých verziách rozpráva. Homérova Odyssea môže byť tou najstaršou dochovanou, najklasickejšou, a možno aj najlepšou, ale nie je o nič „pravšou“ Odysseou než prerozprávanie vhodné pre deti ako od Petišku. (Rovnako ako Nižňanského Čachtická pani nie je o nič „pravšou“ legendou o Báthory než verzia, ktorú človek pozná z ústneho folklóru od babičky). Keď aj napriek tomu budem porovnávať Nolanovu Odysseu s Homérovou, nejde mi o zhodu kópie s originálom, ale o komparáciu verzií. Nezaujíma ma, či je Nolanova verzia autentická, ale to, či a kde je tá Homérova lepšia.

Nejde tak o vernosť litere mýtu, ale o porozumenie jeho duchu. A keď mýtu tvorca porozumie, môže ho proti „pôvodným“ verziám aj radikálne reintepretovať. Medúza môže byť primordiálne monštrum, ale rovnako „autenticky“ môže byť feministicky reinterpretovaná ako hrdinka, ktorá vzdoruje dobyvačným silám. Akonáhle by z nej však niekto spravil bezmocnú obeť, odobral by jej presne tú moc, ktorá určuje jej charakter. Nešlo by už o reinterpretáciu, ale o nepochopenie, akoby niekto točil príbeh, v ktorom je Achilleus slabý.

Analogicky nové rozprávanie mýtu nemusí riešiť otázky, ktoré riešili pred tisícročiami v  Grécku, naopak, môže artikulovať odpovede na otázky súčasnosti. Ostatne, to sa presne stalo v asi „najúspešnejšom“ rozprávaní gréckeho mýtu v 20. storočí, a to vo Freudovom rozprávaní Oidipa. Pre neho nebol ústredný vzťah otca a syna ako v antike, ale vzťah syna a matky, v ktorom videl kľúč k pochopeniu viktoriánskej spoločnosti. A to je legitímne, lebo vzťah Oidipa s Iokasté sa v príbehu nachádza. Ak by však chcel niekto predať prostredníctvom Oidipa posolstvo o dôležitosti poctivej práce, tak by bolo na mieste sa pýtať, či si k tomu skutočne vybral vhodný príbeh a či nechce radšej rozprávať Remeslo má zlaté dno.

Aj keď sa však mýtu rozumie, naďalej ostáva otázka, ako ho rozprávať dobre. To sa ukazuje v tom, prečo grécke mýty rezonujú už tisícročia. Keď to zjednoduším, úspešný mýtus pretrváva preto, že kombinuje dva momenty: radikálnu inakosť a nadčasovú aktuálnosť. Práve vďaka inakosti nás mýty dokážu fascinovať už od raného detstva. Otvárajú svet, ktorý je doslova „plný bohov“, ktorí bežne zostupujú z Olympu, a monštier, kde drak stráži zlaté jablká a podsvetie trojhlavý pes. Navyše sa tam dá lietať na Pegasovi alebo na zlatom baránkovi. Také príbehy ťažko nemilovať. A v tomto okúzelnom svete sa zároveň rozohrávajú nadčasové témy, napríklad večné blúdenie a srdcervúce cnenie za domovom, ako v prípade Odyssey. Dobré rozprávanie mýtu dokáže podať oboje, a tak rozprávať príbeh, ktorý je bežnej skúsenosti vzdialený a očarujúci, a zároveň paradoxne blízky a uveriteľný.

Samozrejme, podať dnes príbeh s kyklopmi a sirénami nie len tak, aby bol fantastický, ale aj relevantný pre súčasnosť, je titanskou výzvou. Pri prastarých mýtoch je navyše táto výzva podtrhnutá tým, že vznikli medzi ľuďmi s odlišným základným porozumením sveta, kde považovali za samozrejmé, že kolobeh života riadia nesmrteľné božstvá. Je to však výzva, ktorú každý, kto chce adaptovať Odysseu, podstupuje dobrovoľne, a o ohromujúci príbeh, ktorý má čo pálčivého povedať i dnes, sa pokúša aj Christopher Nolan. Podarilo sa mu teda vyjadriť kúzlo, ktorým Odyssea ohuruje tisícročia, a vyčítať v nej posolstvá, ktoré rezonujú s otázkami dneška?

Svet plný monštier, ale nie bohov

Keď ide o bájne prenesenie kúzla z poézie na filmové plátno, prvá úloha je zároveň tou najťažšou: ako znázorniť božstvá, tak zásadnú súčasť homérskeho sveta, ako je chudoba fundamentálnou súčasťou sveta Dickensovho. Ako zobraziť božstvá, ktoré, ak zazrú smrteľníčky a smrteľníci v ich pravej podobe, sú okamžite spálené a spálení do tla pohľadom na ich oslepujúci majestát a hrôzu, tak ako to v gréckej mytológii zakúsila Semelé? O stupeň nižšie, ale stále v rovnakej sfére, je otázka zobrazenia všetkého, čo považujeme za „nadprirodzené“ alebo „posvätné“. Ako skomponovať neodolateľnú pieseň Sirén, aby neznela ako letný trojakordový hit z rádia a ako zobraziť Skyllu, aby bola vskutku strašlivou príšerou a nie béčkovou potvorou zo Strážcov vesmíru?

A nie je to len úloha najťažšia, ale aj najzákernejšia. Modernému človeku sa totiž ponúka riešenie, ktoré znie na prvú dobrú chytro, v skutočnosti je však riešením najmenej imaginatívnym: všetko „nadprirodzené“ racionalizovať, božstvá buď psychologizovať, alebo znázorniť ako alegórie pre nepochopenú prírodu. Ide o banálnu predstavu, že ľudia boli v minulosti trochu hlúpi a infantilní, nevedeli, prečo sa hýbe slnko, tak si to vysvetlili tým, že ho ťahá vozom nejaký boh. Celá takáto póza osvietenej racionality pritom nechápe to, čomu rozumie každé dieťa s otvorenou knižkou mýtických príbehov: že mýty nie sú v prvom rade pokusmi o racionálne vysvetlenie sveta, ale príbehmi, ktoré majú pohlcovať, ktoré oslovujú cez silu metafory, nie argumentu.

Vydal sa touto nešťastnou cestou aj Nolan? Ťažko povedať, pretože jeho prezentácia božstiev či „nadprirodzena“ je asi najzmätenejšou stránkou adaptácie. Zo začiatku to vyzerá, že postavy vskutku naplno racionalizuje. Explicitne sa to ukazuje v rozhovore s Kalypsó, v ktorom sa Odysseus rétoricky ohradí, prečo básni o nesmrteľnosti, či je snáď bohyňa. Kalypsó pritom bohyňou samozrejme je, preto mu nesmrteľnosť sľubovať môže. Podobne racionalizovaná je postava Mentóra, ktorého podobu si u Homéra Athéna „oblieka“, keď sprevádza Télemacha. Tu z toho ostane akurát Télemachova poznámka, že má Mentór „Athénine oči“.

Práve Athéna je pritom božstvom, ktoré sa ako jediné vo filme konkrétne ukazuje (v podobe Zendaye), môže však ísť čisto len o hlas Odysseovho svedomia. U Poseidóna môžeme len hádať, že a či je pod hladinou mora, Zeus sa zas spomína len ako garant posvätného zákona pohostinstva, Hélios má svoj ostrov, a tým to končí. Väčší problém než samotné zobrazenie je však spôsob, akým sa o božstvách hovorí. Odysseus pôsobí skoro ako osvietenský ateista, ktorý sa omylom ocitol v antike. Neustále o božstvách pochybuje, raz ich pred posádkou nazve „vašimi bohmi“ (pretože on zjavne verí len v svoj kritický rozum). Dokonca sa vyjadrí, že sa nemôžu „riadiť obeťami a znameniami“, t. j. takým rituálnym základom gréckeho náboženstva, ako je eucharistia základom kresťanstva. Je to, ako keby Nolan točil adaptáciu Knihy kráľovskej, kde Šalamún vyhlási, že sa nemôže riadiť podľa nejakej starej kamennej dosky, ktorú priniesol z hory dávno mŕtvy dedko.

Nolan však ani v tejto racionalistickej línii nie je konzistentný. Hoci tu máme neustále spochybňovanie existencie božstiev, Diov zákon pohostinnosti je uznávaný absolútne – akoby kantovsky bolo pochybné božie pôsobenie vo svete, ale nie božia garancia morálky. Ešte zmätenejšie to však začne byť, keď sa ukáže, že hoci existencia božstiev je nejasná, tak kyklop, sirény, Skylla a mŕtve duše v Háde existujú doslovne. Otvára sa tu tak zvláštny svet, v ktorom sa dá ťažko vyznať. Ako keby sa v adaptácii evanjelia pochybovalo o božej existencii, ale nikto by nespochybňoval, že Mária porodila Ježiša ako panna.

Záblesky inšpirácie...

Nie je tak jasné, čo je Nolanova predstava homérskeho sveta zač, či je historizovaná, či je mytologická. To by ale nebol taký problém, keby sfilmované mýtické časti skutočne ohromili. Opustím tak teraz logiku Nolanovej adaptácie a budem sa sústrediť na jej estetiku. A priznám sa, že aj v tejto rovine som zmätený. V teórii mi príde (už načrtnuté) nejednoznačné zobrazenie, ktoré necháva otvorenú otázku, či sú tu v hre božské sily alebo len sily prírodné či psychické, ako dobré riešenie, ktoré môže presne trafiť balans medzi „tušením posvätných síl“ a uveriteľnosťou pre moderné diváctvo. Nekritizujem preto metódu, ale prevedenie, pretože by som ocenil podstatne viac ako hrôzy, tak mystéria.

Predsa len v príbehu, kde je tradične hlavným antagonistom doslova boh divokých morí, by som obetoval niekoľko minút zo záverečnej bitky a radšej videl Odyssea zmietaného všetkými možnými horormi otvoreného mora. Tak by aj divák mohol vidieť a cítiť, prečo ho Gréci považovali za doménu strašného a pomstychtivého božstva. Taktiež by som rád videl aspoň náznaky pôsobenia Athény aj vo svete, nielen v Odysseovej hlave, keďže je to tradične bábkarka, ktorá ťahá za nitky celého deja.

Toto sú však len moje priania pôsobivých momentov. Musím pritom uznať, že niekde sa naopak zas Nolan vytiahne. Dve ústredné monštrá, kyklop a Skylla, sú vskutku monštrózne. Taktiež Hádes pôsobí temne a strašidelne, a tam neprekáža adaptačná zmena, keď Nolan zvolí otvorenejší horor oproti subtílnejšiemu, skľučujúcemu vyzneniu homérskeho Hádu. Čo ale pre mňa predstavuje vrchol celého filmu, je scéna so sirénami, ktorá je brilantná. To, že publikum sa ocitne v pozícii posádky, ktorá pieseň nepočuje, je geniálne jednoduchým spôsobom, ako „zhudobniť nezhudobniteľné“, a aj Odysseov popis piesne je až poetickou fenomenológiou tejto skúsenosti. Byť takto inšpirovaný celý film, prehlásim ho za fantastický.

... v „temnom a realistickom“ Nolanovom svete

Sú to však len záblesky a väčšina filmu si takúto úroveň pôsobivosti nedrží. Jadro problému je podľa môjho názoru Nolanov rukopis, v ktorom sa snúbi jeho logika s estetikou. Tak ako metafyzicky sleduje princíp racionalizácie, tak vizuálne sleduje princíp akejsi realističnosti. Lenže realističnosť v Nolanovom podaní je tradične vágna, špinavá tma v odtieňoch šedej a hnedej. Takže v adaptácii Odyssey, ktorá obsahuje tak krásne popisy, že očarili aj Goetheho, neuvidíme honosnú Menelaovu sieň, ktorá žiari zlatom a striebrom ako mesiac a slnko, ale akurát letmo osvetlenú špinavú halu. A tak tu vyzerajú všetky interiéry. Vonku zas nevidíme idylické háje s jelšami, topoľmi a voňavými cyprusmi na ostrove Kalypsó, nevidíme ani nespútanú bujnú divočinu na ostrove kyklopov, kde netreba obrábať pôdu, lebo tam všetko rastie v hojnosti. Dokonca ani na Héliovom ostrove nezasvieti snáď ani raz slnko. Vidíme len zameniteľné krajiny, kde uchvátia akurát scény na mori, ale to preto, že samo more je úchvatné.

A opäť kašlem na vernosť, vadí mi nahradenie uhrančivých scén nudou. Ak má Nolan pochmúrnejšiu víziu sveta než Homér, tak mohol v Menealovej sieni ukázať slizko nechutný prepych a namiesto bujných čučoriedkovísk bažiny s komármi. Nič také však nevidíme: kvôli tme toho predsa len vidíme dosť málo. Tým je zodpovedaná úvodná otázka, ako sa Nolanovi podarilo odrozprávať príbeh so silou antického mýtu. A práve kvôli jeho „dark, shitty and gritty“ realizmu sa mu to podľa mňa príliš nepodarilo. Film poskytuje strhujúce momenty, je to asi dobrý hollywoodský blockbuster, ale nie je dobrým rozprávaním mýtu: baví, ale nefascinuje.

Crossover, kde je Odysseus zločincom

Je čas zodpovedať druhú otázku, či Nolan dokáže predať zásadné a aktuálne posolstvo. Ostatne, zjavne chce svojím filmom vypovedať hlavne o ľuďoch, o morálke, o vojne. Ani tu sa však nevyhne počiatočnému zmäteniu: v gréckom mýte totiž počujeme zmienky o morských národoch a konci doby bronzovej. Nolan tak kombinuje dve odlišné histórie: grécke mýtické dejiny doby hrdinov a naše pozitivistické dejiny doby bronzovej. Tieto histórie však nemajú vôbec nič spoločné okrem toho, že sa datujú do podobnej doby a lokalizujú do podobných miest. V gréckych mýtických dejinách nie sú žiadne morské národy, rovnako ako v našich pozitivistických dejinách nie sú žiadni ľudožraví obri.

Je to tak v zásade crossover epizóda – akoby sa na základe Tolkienovej koncepcie, že dejiny Stredozeme sú pradávna mýtická minulosť našej Zeme, v adaptácii Pána prsteňov zrazu začal riešiť konflikt neandertálcov s homo sapiens. Nolan to hádam robí preto, že chce rozprávať príbeh o zločinoch a páde civilizácie, ktorý by sa v klasickom rozprávaní Trójskej vojny a Odyssey rozprával ťažko. Ten je síce tiež o páde veľkej civilizácie, ale tou civilizáciou je Trója. Pre Grékov predstavoval tento príbeh vznik niečoho ako Grécko, v ktorom sa autonómne obce zjednotia. Trójska vojna tak nebola o páde ich civilizácie, ale implicitne o jej založení. Aby teda Nolan mohol povedať svoj príbeh, potrebuje „importovať“ prvky z iných dejín.

Na ich pozadí sa Odyssea stáva príbehom o ultimátnom zločine spáchanom v Tróji, o porušení posvätného zákona pohostinstva. Tu Nolan „trafil“ jednu z jej hlavných tém, lebo zákon pohostinstva hrá výsostnú rolu aj u Homéra, hoci ten ho oveľa živšie ukazuje, zatiaľ čo Nolan o ňom skôr hovorí. V Nolanovom podaní je vyložený ako princíp civilizácie vôbec, a preto práve jeho prelomenie pečatí jej zánik a vedie k zisteniu, že obávané morské národy, ktoré ničia civilizácie, boli celý čas Gréci samotní. A je to práve Trójsky kôň – v antickom vnímaní Odysseov opus magnum, pretože dôvtip bol gréckou kultúrnou cnosťou par excellence –, radikálne reinterpretovaný ako ultimátny zločin, prelomenie Diovho zákona, ktorý Odysseus nikdy neprestane ľutovať.

Tu by som sa rád zastavil, pretože ide o posolstvo, ktoré na prvé počutie môže znieť hlboko, keď sa však nad ním zamyslíme, rozpadne sa. Otázne je už to, či môže jeho protivojnový odkaz dobre niesť zrovna príbeh, ktorý orchestruje doslova bohyňa vojny. Asi by sa to dalo kreatívne spraviť, ale Nolan sa rozhodne založiť svoje posolstvo na ikonickom obraze príbehu, hoci to nedáva zmysel. Chápal by som, že Odyssea mátajú spomienky na masakre, ktoré po vystúpení z koňa Gréci spáchali, chápal by som, že by ľutoval, že do vojny vôbec šiel. Prečo ale vníma ako svoje najväčšie morálne zlyhanie zrovna Trójskeho koňa, ktorý sa „previnil“ akurát tým, že prelomil deväťročné status quo tejto vojny? Trójsky kôň nie je atómová bomba, nie je vynálezom, ktorý prináša nové netušené rozmery utrpenia – zločiny a hrôzy vojny existovali dávno pred ním. Prečo má byť navyše tým neodpustiteľným porušením pohostinnosti to, čo ukončí vojnu, ktorá kvôli takému porušeniu už začala – keď sa Paris nechal uvítať u Menelaa s jediným cieľom, aby mu utiekol so ženou?

Zas raz jeden príbeh, kde sú ženy obeťami... režiséra

A tu už sa črtá pre mňa väčší Nolanov hriech, než je jeho neimaginatívnosť – myslí si, že je chytrejší než príbeh, ktorý adaptuje, a tak na neho vlastne neberie ohľad. A to potom vedie k tomu, že sa dopúšťa hriechu ďalšieho: ako liberálny muž chce poukázať na útlak žien, ale dopúšťa sa pravého opaku, keď poníži silné ženské postavy, ktoré sa už v deji nachádzajú. Pénelopé z toho vyjde snáď najlepšie, keď len nešťastne ukončí svoj monológ tým, že chce muža (Odyssea), hoci už dvadsať rokov sedí na tróne. Aj Homér spomína, že ide o najchytrejšiu a najmúdrejšiu zo všetkých žien, Nolan ju preto mohol emancipovať skôr cez činy než slová.

Kirké dopadla podstatne horšie: vyzerá ako stereotyp feministky – tak, ako si ju predstavujú nefeministi. Je z nej mizandrická žena, ktorá kričí, že muži sú prasatá a prišli iba preto, aby ju zabili a znásilnili. A Athéna... Ach, Athéna. Po Diovi snáď najmocnejšie božstvo gréckeho panteónu. Tu však pri zničení jej sochy vidíme len scénu, v ktorej bezmocná plače. (Ako ma upozornila kolegyňa Barbara Oudová Holcátová, toto ponižovanie kanonicky mocných postáv v adaptáciách je zjavne tradíciou moderného Hollywoodu, a týka sa napríklad Yennefer v seriálovom Zaklínačovi alebo Galadriel v Rings of Power, a o hollywoodskom nevedomí to nevypovedá nič pekného.)

Keď som na začiatku písal, že adaptácia Medúzy ako bezmocnej obete by znamenala katastrofálne nepochopenie charakteru, tak u jednej z najmocnejších bytostí panteónu ľudskej kultúry to platí dvojnásobne. Je mi jasné, že Nolan vo svojom príbehu potrebuje scénu, kde Odysseus vidí božie odsúdenie vlastných činov. Keď však ide o Athénu, nech nevidno v jej očiach bezmocný plač, ale spaľujúci hnev, a namiesto zotnutia jej hlavy víziu, ako sú vinníci v budúcnosti potrestaní utopením v morskej búrke! Nolan nakoniec v mene svojho humanistického posolstva predvádza „disempowerment of powerful women“, čo by sa nestalo, keby si vážil dielo, ktoré adaptuje, a bral na neho ohľad. Pretože byť menej feministický než takmer tri tisícročia staré dielo z povestne patriarchálnej kultúry, nie je niečo, čo by si moderný liberál dal zalaminovať.

A tak aj odpoveď na druhú otázku, či sa Nolanovi prostredníctvom Odyssey podarilo vysloviť nejaké nadčasové posolstvo, je skôr záporná. Nie, že by posolstvo o pohostinnosti a hrôzach vojny nebolo nadčasové, no nepôsobí tak, keď sa násilne vyjadruje cez príbeh, v ktorom sa nenachádza. Na záver sa tak zahrám na Kassandru, pretože som presvedčený, že mám pravdu, hoci ma nikto nebude počúvať. A predpovedám, že aj napriek komerčnému úspechu sa Nolanov film nestane tou verziou, ktorá sa v budúcnosti ľuďom pri Odyssei vybaví. A tento príbeh bude naďalej známy hlavne tak, ako bol známy doteraz: cez Homéra a rozličné prerozprávania pre dospelých aj deti, pretože tie sú a budú kúzelnejšie.

Autor je doktorandom religionistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. V súčasnosti sa venuje viktoriánskemu spiritizmu a filozofii a antropológii náboženstva, v minulosti bol akademickým nomádom medzi témami navažskej rituálnej liečby, náboženstva antického Grécka a súčasného urbánneho šamanizmu.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.