Strávil tridsať hodín na samotke, kde bolo šestnásť stupňov, pretože spolu s druhmi niesli pomoc do Gazy

Richard Walter strávil viac než dva týždne v Stredozemnom mori ako jediný maďarský člen medzinárodnej humanitárnej flotily – kým ho neuniesla izraelská armáda. Flotila sa podujala na prelomenie blokády Izraela v Gaze: niesla tam potraviny a lieky, a chcela opäť upriamiť pozornosť svetovej verejnej mienky na humanitárnu katastrofu, ktorá neustále prebieha. Počas zásahu vojenského námorníctva Ricsiho a viacerých jeho druhov napadli, strávil 30 hodín na samotke, dvaja členovia misie sú ešte stále v izraelskom zajatí. Rozprávali sme sa s ním o poslaní Sumud, o konfrontácii s armádou a aj o tom, prečo nenazýva izraelskú armádu jej oficiálnym menom.

Povieš nám v krátkosti, čo je Sumud Flotilla, ktorej si súčasťou?

Global Sumud Flotilla je humanitárna grassroots misia, teda hnutie zdola, a má dva prvoradé ciele. Sčasti prelomiť nelegálnu izraelskú blokádu obkolesujúcu Gazu, ktorá utláča obyvateľstvo už približne 20 rokov ako na vode, tak aj na súši a vo vzduchu. Chceme prostredníctvom humanitárneho koridoru upriamiť pozornosť ľudí aj na to, že naše poslanie je dôsledkom fiaska. Fiaska globálnych, no hlavne európskych vlád a mocností. Na toto poslanie sme sa nemali podujímať my, ale vlády na základe právoplatných vyhlásení Medzinárodného trestného súdu. Našou odpoveďou na impotenciu vlád je, že ak oni nepodniknú nejaké kroky, musia konať ľudia. Pretože to, čo sa deje v Gaze, sa musí skončiť. Kvôli rozličným udalostiam na Západe či v Ázii sa od nej, respektíve od Palestíny, tak trochu odviedla pozornosť.

Druhým cieľom misie preto je, aby sme túto pozornosť dokázali priviesť späť, a ukázali, že v skutočnosti k prímeriu nedošlo.

V rozhovore pred svojím únosom si spomenul, že stratégiou flotily je preťaženie izraelskej blokády. Čo to znamená?

Flotily existujú od roku 2008. Prvá bola úspešná: prelomila blokádu, civilistom sa podarilo dostať do Gazy a doručiť pomoc, ktorú potrebovali tamojší ľudia, aj keď len v symbolickom množstve. Jednu z misií Izraelčania prekazili zbraňami a násilím, zabili asi 10 ľudí a zranili približne 60 – 70 ďalších. Odvtedy boli všetky ďalšie flotily neúspešné, každú zastavili pri oranžových alebo červených líniách. Preto v roku 2023 alebo 2024 uverejnila palestínska novinárka z Gazy, líderka komunity Bisan Owda, medzinárodnú výzvu: slobodný svet je spoluvinníkom a spolupáchateľom minimálne svojím mlčaním, no v mnohých prípadoch sa do nejakej miery aktívne podieľa na genocíde v Gaze a apartheide na Západnom brehu Jordánu. Povedala, že tieto flotily sú veľmi potrebné, ale nepotrebujeme ich len zopár, potrebujeme aspoň 20, 30 lodí. Tu by som poznamenal, že terajšie poslanie sa neorganizuje samé od seba: odpovedáme na výzvu palestínskeho ľudu, pokúšame sa posilniť právo Palestínčanov na sebaurčenie.

Naposledy sa vydalo na cestu 40 lodí, z ktorých sa napokon z technických, logistických alebo diplomatických dôvodov dostalo k červenej línii 20. Naše poslanie vychádzalo z toho, že ak to takmer dokázalo približne 20 lodí, tak vyrazíme v niekoľkonásobne väčšom počte. Samozrejme, druhá strana spravila všetko, čo bolo v jej silách, aby vo vhodnej chvíli zabránila úspechu misie.

Z koho pozostávala posádka tejto misie?

V predchádzajúcich fázach sa vydalo na cestu málo ľudí, potrebovali sme takých, ktorí majú veľký dosah. Ktorí sa, ak pôjde všetko dobre, dostanú k miliónom a sprostredkujú nielen odkaz misie, ale aj udalosti počas cesty.

Tejto úlohy sa zúčastnili ľudia, ktorí obetovali svoje živobytie, prácu v kultúre či subkultúre na vedľajšiu koľaj, aby sa pripojili k poslaniu, ktorého príprava si vyžadovala niekoľko mesiacov. Boli medzi nimi aj námorníci, posádky z plachetnice či ľudia zodpovední za techniku a koordináciu.

Čo teba osobne motivovalo, aby si sa zúčastnil?

Sčasti to, že vidím, čo sa deje s Palestínčanmi. Poburuje ma to ako človeka.

Okrem toho som tretia generácia preživších holokaustu. Ako antisionistický Žid považujem za dvojnásobne, trojnásobne dôležité, aby som, nezabúdajúc na svojich starých rodičov, bojoval zo všetkých síl proti genocíde a zločinom proti ľudskosti.

Každý, kto sa kriticky ozve voči takzvanému Izraelu, je ihneď považovaný za antisemitu. Pritom to, čo robí sionistická entita, je v priamom rozpore so židovskými hodnotami. Je veľmi dôležité, aby sme si to uvedomili: ak sa niekto ozve proti tomu, čo Izrael robí palestínskemu národu, vôbec nie je antisemita, ale – ak sa vrátime ku koreňu slova – v skutočnosti je prosemita. Pretože potomkovia semitského etnika žijú okrem iného v Palestíne. To, čo sa im deje, je antisemitizmus.

Prejdime k tomu, čo sa stalo v noci zo stredy na štvrtok, keď vaše lode presmerovali a teba spolu s takmer 170 druhmi uniesli. 

Naša misia stojí na pôde nenásilia. Boli sme si však vedomí toho, že sa s ním stretneme. Počas predchádzajúcich misií sa najviac únosov, intervencií či útokov odohralo v noci, takže sme na každú loď postavili nočnú stráž. Môj turnus trval od polnoci do štvrtej rána, čo bolo zvyčajne najrušnejšie obdobie.

Medzi siedmou – ôsmou som sa teda chystal na minimálny spánok. Zjedol som večeru, zapálil si cigaretu, dal si kávu na trávenie. Vyšiel som na palubu, kde ma už čakal kapitán s tým, že loď s názvom Bianca Barcelona, Dimra, ktorá sa nachádza vedľa nás, práve obsadzujú.

Mimochodom, lode nesú názvy palestínskych obcí, ktoré boli zničené v roku 1948 počas nakby. Je veľmi dôležité, aby sme upriamili pozornosť aj na to, že táto genocída nezačala 7. októbra 2023, ale najneskôr v roku 1948. V roku 1948 zničili aj Al-Faluju.

Moja loď Arkham 3, Al-Faluja sa nachádzala na kraji čiastkovej flotily, preto začali obsadzovať spolu s hlavnými loďami aj nás. Keď na nás začali útočiť, nemali sme zatiaľ žiadne informácie o tom, čo sa presne deje. Dimru obsadili a ich lode a člny prichádzali už aj k nám. Vykonali sme vyhýbacie manévre, podľa vopred natrénovaného scenára sme posádke našej lode pridelili rozličné úlohy, a paralelne sme komunikovali cez všetky možné kanály (navigačný systém, internet, rádio a svetelné signály) – no neúspešne.

Veľmi dôležité tiež je, že toto všetko sa neodohralo v blízkosti obsadenej Palestíny, ale juhozápadne od Kréty, v medzinárodných vodách, niekde medzi Gréckom a Talianskom, Maltou. Spýtali sme sa ich teda, kto sú a čo tu robia, na čo nám odpovedali, že sú z Izraelského vojenského námorníctva. A bodka. Toto bola jediná komunikácia, ktorá prebehla medzi nami a našimi okupantmi.

Ako ďaleko ste boli vtedy od morských území, ktoré patria Izraelu?

Asi tak 1000 námorných míľ? Len aby som to umiestnil do kontextu, zóna doterajších zajatí, takzvaná oranžová a červená línia, sú vo vzdialenosti 100 – 200 námorných míľ. Nás však zajali uprostred Stredozemného mora. Potom na nás začali strieľať, nazvem to, „gumovými projektilmi“, no v skutočnosti to boli broky, ktoré majú na ľudské telo iný účinok. Zranili nimi nášho kapitána aj mňa.

Aké násilie okrem „gumových projektilov“ zasiahlo posádku a ako s vami vojaci zaobchádzali?

Veľmi násilne, ak mám odpovedať stručne.

Počas nášho zajatia sme sa držali vopred stanoveného protokolu, podľa ktorého od chvíle, čo vkročí prvá sionistická noha na našu loď, nebudeme nijako reagovať. Zdvihneme ruky, nebudeme odpovedať, ale ak to bude nutné, spravíme, čo budeme musieť. Odpovede na to však boli viac a viac násilnejšie. Keď niekomu treba zviazať ruky za chrbtom plastovou sťahovacou páskou, dá sa to spraviť aj ľudsky.

Rovnako to bolo aj s našimi presunmi: pri každej jednej príležitosti sa na nás dopúšťali brutálneho násilia, hoci vtedy už bolo zrejmé, že my žiadne odvetné kroky podnikať nebudeme. Tu musím spomenúť, že sionizmus je rasizmus. V tom, ako reagovali na rozličnú etnickú či národnostnú príslušnosť, bol obrovský rozdiel. Ak bolo na niekom vidieť, že má arabský pôvod alebo je moslimského vierovyznania, páchali na ňom oveľa intenzívnejšie formy násilia.

Čo myslíš, prečo na vás zaútočili v blízkosti Kréty? 

Prišli kvôli trom veciam. Prvou bol Saif Abukeshek, náš druh palestínskeho pôvodu so španielskym pasom. Žije v Barcelone a už dlhé roky sa snaží robiť všetko, čo je v jeho silách, aby palestínsky národ dostal čo najväčšiu podporu od slobodného sveta. Naňho sa zamerali už dávnejšie. To, že sa držal v úzadí, aby nebolo možné ho z hnutia odstrániť – hoci misie na 100 percent podporoval –, nie je náhoda. Tejto misie sa zúčastnila aj loď organizácie Open Arms so sídlom v Barcelone – oni zachraňujú ľudí v Stredozemnom mori – a aj Greenpeace, na ktorej bol Saif. Samozrejme, na tieto lode útočili ako na prvé, aby eliminovali miestnu a medzinárodnú koordináciu flotily.

Druhý dôvod ich akcie súvisí s preťažením. Cítili, že teraz prichádzame v takom počte, že ak sa dostaneme k oranžovej a červenej línii, môžeme prelomiť blokádu. Zo 60 lodí teda chceli vyradiť čo najviac a čo najskôr.

Ich tretím cieľom, ktorý zastrešuje všetko, bolo zlomiť našu silu. Naše oduševnenie, naše odhodlanie. Ja osobne som napríklad do tejto chvíle nezažil, ani v minimálnej miere, čo páchajú na palestínskom národe.

Vojaci IOF, s ktorými sme sa stretli a s ktorými som sa stretol ja, či už na samotke, počas bitiek, alebo počas rozličných presunov, mali väčšinou niečo po 20-ke. Keď mi v cele šiesti vojaci rozrazili dvere, ten, ktorý stál ku mne najbližšie, mi vždy mieril zbraňou do tváre. V očiach 20 – 25-ročného človeka som videl nekonečnú hrôzu zo mňa, no v rovnakej miere aj nenávisť a nepochopenie – nechápal, čo tam hľadáme. On len poslúchal rozkazy. A toto je nám odniekiaľ známe, však.

Israeli Defense Forces nazývaš stále IOF. Prečo? 

Oficiálny názov izraelskej armády je Israeli Defense Forces, čo znamená Izraelské obranné sily. Pochádza to z propagandy, ktorá tvrdí, že na Izrael neustále útočia a musí sa brániť. Ak sa však pozrieme na dejiny, tak na Izrael vlastne neútočia. Ak niekto tvrdí, že dôvodom je Hamas, tak mu odpoviem, že je to nakba. Hamas založili oveľa neskôr ako začali pustošiť palestínsky národ. Preto je pre mňa, pre nás, dôležité toto oddeliť; v skutočnosti nejde o izraelské obranné sily, ale izraelské okupačné sily. Nie Israeli Defence Forces, ale Israeli Occupation Forces.

Čo sa dialo na väzenskej lodi od chvíle, ako vás zozbierali do momentu, keď vás vyložili?

Neustále presuny. Preložia ťa na väzenskú loď, musíš si kľaknúť, pritlačia ťa k zemi, ubližujú ti. Chcú si zapísať tvoje údaje, my neodpovedáme, ubližujú nám, potom nás dajú do spoločného priestoru. Tam nás držia pod neustálym dozorom. Prebieha neustála jednostranná komunikácia zo strany IOF naším smerom, čo máme robiť a čo robiť nemáme. Napríklad, že máme držať hubu, alebo sa pratať do kontajnerov, kde chceli, aby sme spali. Ale opäť, s teroristami nerokujeme. Ak chcú niečo, čo nie je v našom záujme, tak to nespravíme. Nebol som ochotný vojsť do tých kontajnerov. A vyjadrili sme nesúhlas aj s tým, ako s nami zaobchádzajú.

Najskôr na nás vrieskali len z rozhlasu z hornej paluby lode, pričom na nás neustále mierili zbraňami. Potom nám rozrazili dvere a jedna jednotka pritlačila našich druhov k stene a mňa znehybnili traja – štyria vojaci. Zviazali ma a vyniesli zo spoločného priestoru. Ja som bol prvý, koho dali na samotku. Tam ma hodili na zem a celý čas ma po nej ťahali. Bol by som rád, ak by sme pochopili, ako funguje IOF. Keď ma zajali, práve som dojedol večeru, dával som si kávu a fajčil cigaretu. Na boso, ako som bol, v nohaviciach a tričku ma naložili najprv na motorový čln a potom na väzenskú loď. Keď videli moje oblečenie, zatvorili ma do samotky, kam nasmerovali centrálne riadenú klímu nastavenú na 16 stupňov.

V izbe nebola deka ani nič iné, čo by ma mohlo ochrániť pred teplotou, ktorú nastavili. Keď som si uvedomil, že tu nestrávim len hodinu – dve, postavil som si malý bunker z matracov, čím som si do istej miery dokázal udržať teplo. Mohol som trochu uzavrieť prívod studeného vzduchu, nasmerovať ho inam, aby chlad nefúkal priamo na mňa. Spravil som, čo som mohol.

Na samotke mi rozrazili dvere sedemkrát – raz, keď si zapisovali moje údaje, raz na konci, keď ma preniesli na grécku loď, dvakrát mi doniesli jedlo v minimálnom množstve, ktoré som – v duchu hesla s teroristami nerokujeme – odmietol. Trikrát preto, aby ma strhli z postele, hodili o zem, tam ma trochu podržali a potom odišli. Bunker mi zakaždým rozbili.

Čo sa stalo, keď ťa odovzdali Grékom?

Na gréckej lodi som mohol prvýkrát zdvihnúť zrak. Videl som, že ma obkolesujú moji druhovia, sledovali sme, kto je ďalší nepriateľ. Kto nás drží v zajatí tentoraz? Pozriem nahor a vidím odznak gréckej pobrežnej stráže. Bol to pre mňa čarovný pocit, „och, ako dobre, že tam nie je napísané Izraelské vojenské námorníctvo“. Nevedel som, čo sa medzitým deje v pozadí, že Gréci pracujú na tom, aby od nás oddelili našich dvoch druhov. Už od prvého okamihu bolo jasné, že Saifa Abukesheka a Thiaga Ávilu viackrát napadli.

Grécka pobrežná stráž nedokázala dostať naraz preč celú našu posádku kvôli rozmerom lodí. Napokon sa im to podarilo na asi tri až štyri razy, no Saif Abukeshek a Thiago Ávila ostali na väzenskej lodi. Bolo pre nás veľmi dôležité, aby sme aj ich zachránili čo najskôr. Niektorí z našich druhov prešli späť na izraelskú väzenskú loď, aby zabezpečili, že na slobodu sa dostanú aj Thiago a Saif. V podstate sa začali vyjednávania o rukojemníkoch, nechceli sme odísť, kým aj ich neprepustia gréckej pobrežnej stráži. Ako vieme z medzinárodných správ, napokon sa tak nestalo.

Držali nás tak ďaleko, ako len mohli od izraelskej väzenskej lode aj od verejnosti. V poslednej chvíli nám vrátili naše pasy a dostali sme minimálnu lekársku starostlivosť a podporu. Keď sa konečne podarilo dostať na breh takmer všetkých, posádke zabezpečili dohromady tri približne jeden a pol minútové telefonáty. Potom nás vzali nie do dostatočne vybavenej nemocnice, ale do ordinácie v meste Sitia. Keď nám poskytli lekársku starostlivosť na minimálnej úrovni, naložili nás na autobus, z ktorého sme nemohli vystúpiť. Tam nám vrátili pasy, a tak nás odviezli do Iraklia, hlavného mesta Kréty. Mimochodom, mám podozrenie, že nás presúvali nielen grécki vojaci a policajti, ale že tam boli aj členovia izraelskej armády a tajnej služby. V Sitii k nám však začali prichádzať grécki druhovia. Topánky mám zo Sitie. Nohavice, ponožky, spodky, opasok aj tričko mám z Iraklia, zo squatu. Jedlo, ktoré sme dostali, nám pripravovali tamojší druhovia, až kým sme si nedokázali spraviť jedlo sami.

Je dôležité rozlišovať ľudí a vládu. Všetci Gréci, s ktorými sme sa stretli a ktorí vedeli, že prichádzame z flotily a boli sme na ceste do Palestíny, nás stopercentne podporovali. Keď sme konečne dorazili do Iraklia, cítil som sa doma. Spravili všetko, aby sme sa upokojili. Grécki ľudia, nie vláda a polícia.

Thiago Ávila a Saif Abukeshek sú aj naďalej v zajatí. Čo by sme o nich mali vedieť? (Od vzniku rozhovoru boli títo dvaja muži 10. mája prepustení, pozn. red.)

Saif má palestínsky pôvod, ešte stále má palestínske doklady, okrem toho má aj španielske a švédske občianstvo. Thiago Ávila má brazílske občianstvo. Považujem za minimum, aby krajiny, ktorých občania sú nelegálne, protiprávne držaní v izraelských väzeniach na území obsadenej Palestíny, spravili všetko, čo je možné na ich oslobodenie.

Som si istý, že to, čo sa stalo mne, je neporovnateľné s fyzickým a psychickým násilím, ktorým si prešli naši dvaja druhovia. A to, čo sa deje s nimi, sa zasa nedá vôbec porovnať s tým, čo sa deje približne 10-tisíc palestínskym rukojemníkom zadržiavaným v izraelských väzeniach. Nedávno bol, okrem iného, prijatý zákon, podľa ktorého môžu týchto rukojemníkov popraviť, ak ich označia za teroristov. A vidíme tiež, čo prežívajú Palestínčania v Palestíne, Gaze, Cisjordánsku či východnom Jeruzaleme už celé generácie. Sumud, vytrvalosť, pochádza práve odtiaľto. Mal som možnosť zažiť časť z toho, čo títo ľudia prežívajú. Ich odhodlanie to nezlomí. Budú iba odhodlanejší.

Čo je podľa teba ich cieľom, keď držia vašich druhov v zajatí?

Sťažiť koordináciu flotily, respektíve ukázať civilistom, aby sa ani len nepokúšali o prelomenie blokády, lebo inak sa to stane aj im. Aby nikomu nezišlo na um aktívne konať proti útlaku.

Aká je teda budúcnosť Sumudu v nasledujúcich rokoch, desaťročiach?

Ak nedosiahneme úspech teraz, pôjdeme znovu a znovu a znovu, až dovtedy, kým neuspejeme. Takže, ak toto tamojšie kompetentné osoby vidia a počujú: nie je možné nás zastaviť.

Červený melón je jedným zo symbolov palestínskeho odporu. Ako sa hovorí, mysleli si, že melón sa dá zlomiť, no iba rozsypali jeho jadierka, z ktorých budú ďalšie a ďalšie výhonky, ďalšie a ďalšie melóny. Bude nás čoraz viac. Aj čo sa týka skúseností, aj nášho odhodlania.

Čo môžeme podľa teba spraviť my, východoeurópania, Maďari –hoci sme ďaleko – pre to, aby mohli Palestínčania opäť uplatňovať svoje právo na sebaurčenie, žiť slobodne?

V prvom rade by sme sa mali snažiť byť informovaní o tom, čo sa v skutočnosti deje v Gaze, Cisjordánsku, na území už obsadenej Palestíny. A čo obnáša dvojaké štátne občianstvo. Mašinéria propagandy Hasbary celé generácie prepisuje realitu. Podľa nich je „Izrael jedinou demokratickou entitou západoeurópskeho charakteru na Blízkom východe, ktorá podporuje menšiny“.

Vyjdime do ulíc, nechajme sa počuť. Vyvíjajme nátlak na vlády: nech prerušia všetky vzťahy so sionistickou entitou, alebo aspoň nech aktívne konajú v záujme toho, aby zabránili zločinom proti ľudskosti.

Každého prosím, aby našiel svoju mieru, ktorou sa môže zapojiť a spravil všetko, čo je v jeho silách, aby sme ukončili genocídu a potom aj okupačný režim apartheidu.

Soma Ábrahám Kiss, Gáspár Papp, Emese Tóth 

Preklad Lenka Nagyová

Publikujeme s povolením portálu Mérce. Výber z viacerých rozhovorov, redakčne krátené.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.