Uskutečnili mistrovství světa ve fotbale, ale chodili na něj lidé
Kapitál
Po mistrovství světa ve fotbale v Rusku v roce 2018 a následně v Kataru v roce 2022 bylo těžké představit si, že by mohly být ještě toxičtější, ale Spojené státy už před začátkem letošního mistrovství ukázaly, že výzvu přijímají.
Po majstrovstvách sveta vo futbale v Rusku v roku 2018 a následne v Katare v roku 2022 bolo ťažké predstaviť si, že by mohli byť ešte toxickejšie, no Spojené štáty už pred začiatkom tohtoročných majstrovstiev ukázali, že výzvu prijímajú.
Dlhšie pred turnajom sa riešili najmä absurdne vysoké ceny lístkov a ich chaotický predaj. No potom Spojené štáty ešte pritvrdili. Podarilo sa im, okrem iného, nepovoliť vstup do krajiny škótskym či marockým fanúšikom, čím ich pripravili o tisíce dolárov. Iránskym fanúšikom priamo odobrali lístky, ktoré podľa pravidiel FIFA mali byť pridelené na zápasy iránskeho tímu. Senegalských futbalistov ponižujúco šacovali priamo na pristávacej ploche, uzbecký tím pod vedením legendárneho Fabia Cannavara prehľadávali policajné psy, a iracký futbalista Aymen Hussein bol na letisku zadržiavaný sedem hodín.
Najnechutnejší rasistický incident sa však týkal najlepšieho afrického rozhodcu roku 2025 Somálčana Omara Abdulkadira Artana, ktorému bol zakázaný vstup do krajiny. Bol priamo otočený na letisku v Miami a poslaný – bez mobilu a notebooku, ktoré si nechali v USA – do Istanbulu. Andrew Giuliani, syn Trumpom omilosteného zločinca Rudy Giulianiho, ktorý má v Bielom dome na starosti šampionát, vyhlásil, že rozhodnutie vyhostiť Artana plne podporuje.
Pochopiť, prečo niečo, čo fungovalo dokonca aj v Rusku a v Katare, nefunguje v Spojených štátoch, nie je až také ťažké. Režimy v Rusku a v Katare mali veľmi správny dojem, že potrebujú vylepšiť svoj obraz vo svete, a ich organizácia majstrovstiev sveta tak bola expertným príkladom sportswashingu. Spojené štáty síce spolupáchajú genocídy a vedú agresívne vojny, ale nemajú dojem, že by si potrebovali obraz vo svete vylepšovať. Navyše futbal Američanov veľmi nezaujíma, podľa prieskumu Pew 66 % ho neplánuje sledovať. Rituálne demonštrácie krutosti voči cudzincom pre domácu krajne pravicovú spotrebu sú tak pre americký režim dôležitejšie než to, ako pôsobia navonok.
Táto bezohľadnosť je však prejavom niečoho hlbšieho, čoho symptómom je aj samotný Trump, a síce amerického excepcionalizmu, resp. voluntarizmu. Kým jeho prejavy boli v roku 1994, keď Spojené štáty naposledy organizovali majstrovstvá, tlmenejšie, dnes vystupuje oveľa brutálnejšie. Takáto nehanebnosť je správaním sa krajiny, ktorá vníma svet ako niečo, čo sa jej musí podriadiť. Krajiny, ktorá nevníma organizovanie majstrovstiev sveta ako privilégium, ale naopak: zvyšku sveta robí láskavosť, že ho organizuje.
Ak to všetko sleduje Medzinárodný olympijský výbor, logickým a správnym krokom by bolo okamžité odobratie organizácie letných olympijských hier v roku 2028. Ak takéto konanie ostane bez následkov, do budúcna sa tým len posilní. No od MOV logické a správne kroky nie je možné čakať.
Okrem amerického excepcionalizmu sú tieto majstrovstvá aj ukážkou pokračujúcej degenerácie FIFA. Prezident FIFA, Gianni Infantino, verejnosť mesiace ubezpečoval, že všetci budú vítaní na majstrovstvách sveta v USA a nič z toho, čo všetci predvídali, že sa stane, nehrozí. A keď je následne najlepší africký rozhodca vyhostený, FIFA krčí plecami, že nič sa nedá robiť.
FIFA pritom, samozrejme, páky má. Dá sa pohroziť odobratím turnaja, dá sa aj odobrať – v tomto prípade sú po ruke hneď dve ďalšie krajiny, ktoré by vedeli zorganizovať zvyšné zápasy. V roku 2023 FIFA odobrala organizáciu turnaja majstrovstiev sveta do 20 rokov Indonézii menej ako dva mesiace pred začiatkom, pretože odmietli povoliť vstup izraelskému futbalovému tímu. Bezmocnosť FIFA je tu len simulovaná.
(Na okraj: za páchanie genocídy v Gaze, agresívne vojny proti Sýrii či Iránu, ako aj perzekúciu palestínskych futbalistov, by dnes izraelský národný tím ako aj izraelské kluby mali byť vylúčené z FIFA aj UEFA, rovnako ako ruské. Je hanba, že sa tak nedeje. A špeciálnou hanbou Slovenského futbalového zväzu je, že sme počas prebiehajúcej genocídy dobrovoľne odohrali priateľský zápas s Izraelom. Indonézske odmietnutie vstupu však prišlo pred genocídou v Gaze, a postup FIFA bol v tomto prípade správny.)
Nikto nestelesňuje degeneráciu FIFA dokonalejšie, ako samotný Gianni Infantino. Od komédie s „Cenou mieru“ vymyslenej pre Trumpa, ktorú mu osobne udeľoval, až po zasadnutie v Trumpovom zločineckom karteli zvanom Rada mieru, kde sa vyškieral v červenej republikánskej šiltovke, sa Infantino prezentoval ako priateľ Trumpa, ktorý všetko vybaví. Poníženie, ktorého sa mu od Trumpa dostalo, je samozrejme zaslúžené. Smutné je, že na to doplácajú všetci ostatní.
Infantinove slogany o spájaní tak fungujú len v tom zmysle, že ak sú futbalové fanúšičky a fanúšikovia po celom svete v niečom spojení, tak je to v nenávisti voči nemu. Infantino nie je ani poriadnym zloduchom, akými sú Putin či Trump, je poskokom zloduchov, pätolizačom, ktorý sa okolo nich tmolí, podlizuje sa im, dúfa, že mu niečo podhodia. Máločo je nechutnejšie.
Infantino samotný je však takisto symptómom. Poznáme to aj u nás doma: v prípade SFZ, nie sú najviac šokujúce babráctvo a drzosť, s akými prezident Ján Kováčik nakladal s majetkom zväzu (kde nákup 14-tisíc mobilov stále nie je to najhoršie), ale to, že ho delegáti napriek tomu opätovne zvolia za prezidenta. A aj v prípade FIFA je najviac šokujúce to, že ani takáto neschopnosť nemusí Infantinovi zabrániť v znovuzvolení v roku 2027.
FIFA, regionálne aj národné zväzy vytvorili vrstvu byrokratov odtrhnutých od reality športu, ktorý majú v názve. Vrcholový šport sa bude vždy prelínať s politikou. Tieto organizácie však už dávno stratili akokoľvek hmatateľnú podporu verejnosti. Najčastejší epitet, ktorý budete medzi futbalovými fanúšičkami a fanúšikmi na ich adresu počuť, je „mafia“. Vo svojom politickom pôsobení tak pozerajú radšej smerom nahor, pričom prirodzene si rozumejú s diktátormi a autoritármi, ktorí obdobne nehľadia na populárnu vôľu. Bez reálnej masovej podpory zdola však organizácie ako FIFA budú vždy v podriadenej pozícii, a ich angažovanie tak bude nevyhnutne pravidelne končiť nejakou formou poníženia.
Čo teda s takýmito toxickými majstrovstvami sveta? Ako etický prístup sa prirodzene núka nesledovať ich. No to sa komplikuje, ak človek vezme do úvahy všetkých tých mladých chalanov a mladé dievčatá, ktoré pravidelne hrávajú futbal, niektoré súťažne, iní len vo voľnom čase. Sledovanie tých najlepších futbalistov počas majstrovstiev synergicky pridáva ďalšiu motiváciu, aby sa nevyhýbali náročným tréningom, alebo, aby aspoň odložili mobily a šli si zakopať na ihrisko. Majstrovstvá majú pre nich písať úplne iné príbehy, ako tie o vojenských agresiách, otroctve či rasizme. Ťažko od akéhokoľvek rodiča žiadať – a ani by nebolo správne to žiadať – aby ako alternatívu k sledovaniu zápasov diskutoval so svojimi deťmi napríklad o genocíde. Pachuť ostane, ale estetika napokon aj tak zvíťazí nad politikou.
Jednu vec by sme však špecificky na Slovensku mali začať robiť. Rôzne motivujúce príbehy nemusia písať len vrcholové šampionáty či najkvalitnejšie európske ligy, kde je úspech neraz v konečnom dôsledku postavený na veľkej miere brutality niekde inde vo svete. Môžu ich písať aj slovenské ligy, dokonca aj dedinské súťaže. Vo futbalovom zápase nie je potrebné vidieť dokonalé výkony, aby v ňom človek našiel niečo strhujúce. Na Slovensku mnoho fanúšikov fandí Arsenalom a Barcelonám, no menej ich podporí či pravidelne navštevuje vlastný miestny klub. To je potrebné zmeniť. Prirodzená masovosť, akási intuitívna organizácia, ktorú ľudia spoločne zažívajú na ihriskách či na štadiónoch, sú najlepšou cestou, ako nájsť opätovne zaľúbenie v športe, ktorý nám dnes FIFA v spojení s diktátormi a autoritármi tak znechucuje.

Autor je filozof a právnik
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.