Všetko musí preč. Constance Debré sa vzdáva nielen svojho mena

To, že len bez mena môžeme byť skutočne slobodní, vedeli svojho času už No Name. A v stopách bratov Timkovcov sa aj francúzska spisovateľka Constance Debré v próze Jméno pýta, čím to je.

Je to otázka, ktorá bude dobre známa čitateľom a čitateľkám jej predchádzajúcej novely Love Me Tender (v týchto dňoch vychádza v slovenskom preklade Ivany Dobrakovovej). Už v nej autorka skúma, bez čoho sa môže v živote zaobísť, čo ju zbytočne zväzuje. Vzdáva sa svojej právnickej kariéry, manželstva, bytu, sociálneho a finančného zabezpečenia a nakoniec, hoci nie vlastným pričinením, prichádza aj o úlohu matky. V knihe Jméno (orig. Nom) pokračuje plynule tam, kde naposledy prestala: stále žije (najmä) v cudzích bytoch, na nikoho a nič sa neviaže, strieda milenky, pláva, píše. A premýšľa nad tým, čo jej ešte stojí v ceste k absolútnemu prežívaniu, k úplnej slobode. Zisťuje, že je toho ešte veľa, a v štýle veľkých výpredajov sa prihlási k sloganu „everything must go“: rodina, štát, spomienky, detstvo, meno, celé to kultúrne a spoločenské dedičstvo, ktorému sa snaží už od malička uniknúť. A do toho patrí aj literatúra.

Tu sa však objavuje prvý z paradoxov jej premýšľania. Na jednej strane je pre ňu literatúra buržoáznym prežitkom, ktorý napomáha udržiavať mocenské štruktúry, je hnusná, odporná, elitárska, niekedy sa na knihy nevie ani pozrieť. Na druhej strane je aj tak literatúra tým jediným, čo jej miestami dáva zmysel, len pomocou nej dokáže povedať to, čo ešte pokladá za dôležité. Pretože povedať nám Constance Debré niečo chce, o tom niet pochýb. To, že sa vzdáva všetkých svetských statkov a spoločenských rolí totiž neznamená, že jej protagonistka je akýmsi Oblomovom či Bartlebym. Jej heslo nie je tiché bartlebyovské „I would prefer not to“, ale nástojčivé „I would prefer it my way“.

Napriek tomu, že v knihe tvrdí „No Name. No agenda.“, nie je to úplne pravda. Ako neskôr v texte sama priznáva, má nielen konkrétny politický program, ale aj jasný morálny apel. „Advokacii už nedělám proto, že mám na práci něco důležitejšího, čímž myslím svoje knihy, čímž myslím vysvětlování toho, co se děje, o to totiž v mých knihách jde, ve svých knihách se nesvěřuju s tím, jak žiju, ve svých knihách vysvětluju, co se děje a jak se žít má. Knihy jsou pro mě způsob, jak bojovat proti ubohému životu, který jsem poznala a který vidím všude kolem. Pokládám za důležité, aby to lidem někdo řekl.“ V konečnom dôsledku je úplným opakom rezignovaných literárnych postáv, je kryštalickou aktivitou, do života pretavenou myšlienkou.

To ma privádza aj k otázke, akú knihu to vlastne čítam, do akého žánru ju zaradiť. Zdá sa mi nevhodné nazývať ju novelou, tobôž nie románom, keďže okrem všetkých ostatných vecí sa Debré takmer úplne zbavuje aj deja. Áno, dozvieme sa veľa o jej rodičoch, najmä o otcovi, vidíme proces jeho úpadku, jeho odchádzania, do istej miery sa s ním autorka lúči. Keby sme si však mysleli, že práve vzťah s otcom je pre knihu kľúčovým, Debré nám takéto čítanie sama vyvracia: je jedno, akých som mala rodičov, aké sme mali vzťahy, či boli feťáci alebo nie, nech by to bolo akokoľvek, teraz by som aj tak hľadala čo najväčšiu možnú slobodu.

O aký žáner teda ide? V istom zmysle by sa dalo povedať, že je to manifest, ale ešte priliehavejší mi príde žáner kázne. Nie náhodou je protagonistka oboch kníh, Love Me Tender aj Jméno, vrcholne ukáznená. Disciplinovaná. Jej prejav má niečo z miernej horlivosti asketického kňaza, absolútne presvedčeného o morálnej čistote svojho pohľadu na svet. Stojí mimo spoločnosti, nie však mimo sveta, nie mimo života. Vodu káže, pretože vodu pije.

Je jej návod na to „jak se žít má“ aplikovateľný na každého? Ktovie. Je vo svojich výrokoch konzistentná? Myslím si, že nie. Napísala ďalšiu skvelú knihu? Nepochybne.

Constance Debré: Jméno (Tranzit, 2026). Preklad: Petra Zikmundová.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.