Referendové fiasko, čajová revolúcia a vyhliadky permanentne nasratého Slovenska

V sobotu 4. júla sa na Slovensku skončila revolúcia. Prišlo na ňu 16,13 percenta pozvaných. Referendum o zrušení doživotnej renty, teda doživotného platu pre bývalých premiérov, a o obnovení Úradu špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry, ktoré iniciovala mimoparlamentná strana Demokrati, malo druhú najnižšiu účasť v dejinách samostatného Slovenska. Menej ľudí prišlo už len v roku 1997, keď hlasovanie zmarila samotná mečiarovská moc tým, že dala vytlačiť lístky bez jednej otázky. Tentoraz nikto nič nesabotoval. Fiasko vzniklo poctivou domácou prácou.

Jeden prehratý víkend by pritom za komentár nestál, referendum však treba čítať ako symptóm. Časť slovenského opozičného elektorátu sa za posledné roky sformovala do svojbytnej politickej komunity s vlastnou liturgiou, vlastným kalendárom sviatkov a vlastnou predstavou o tom, čo je politika. Najbližšie sa k nej dostaneme cez jedno americké prirovnanie. Slovensko má svoje (prvé) čajové „hnutie“.

Slovenské čajové „hnutie“

Definičným znakom tejto skupiny je pocit. Stranícka príslušnosť je pri ňom nepodstatná. Volili Matoviča, potom SaS, dnes PS alebo Demokratov a o dva roky si vyberú zase inak. Značky rotujú, zákazník ostáva. Politiky, teda konkrétne vecné riešenia konkrétnych problémov, stoja v tomto svete na vedľajšej koľaji. Hlavnú obsadili princípy. Ideálne prázdne, aby uniesli čokoľvek. Slušnosť. Odbornosť. Zodpovednosť. Argentínsky filozof Ernesto Laclau, popredný teoretik populizmu, mal pre takéto pojmy názov: „prázdne označujúce“. Ide o slová, ktoré znejú silno, ale nemajú pevný obsah, a práve preto spájajú. Slušnosť či odbornosť si každý vyloží po svojom, a predsa s tým všetci  súhlasia, hoci sa na ničom konkrétnom nezhodli.

Pokope túto komunitu drží technológia. Sociálne siete jej denne potvrdzujú vlastnú dôležitosť a najmä dôležitosť toho, v čo verí. Účasť na politike sa scvrkla na cirkuláciu digitálneho obsahu a pocit angažovanosti rastie priamo úmerne tomu, ako klesá reálny vplyv. Práve preto sa oplatí pozrieť na hnutie, ktoré z rovnakej zmesi hnevu, princípov a technológií vzniklo o 17 rokov skôr a o oceán ďalej.

Čo bola americká Tea Party? Hnutie sa zrodilo 19. februára 2009, keď komentátor ekonomického programu televízie CNBC Rick Santelli naživo z chicagskej burzy vybuchol proti plánu Baracka Obamu, pomôcť ľuďom, ktorí po finančnej kríze nezvládali splácať hypotéky. Santelli obvinil vládu, že „podporuje zlé správanie“, dlžníkov nazval porazenými a vyzval rozhorčenú strednú triedu na chicagské pitie čaju, odkaz na slávne Bostonské pitie čaju z roku 1773. „Koľkí z vás chcú platiť hypotéku za suseda, ktorý má kúpeľňu navyše a nevie platiť svoje účty?“ pýtal sa. Video sa stalo virálnym, do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí a v roku 2010 hnutie pomohlo republikánom získať 63 kresiel v Snemovni reprezentantov.

Od princípov k identite

Tea Party sa navonok hlásila k fiškálnej disciplíne. Kniha harvardských politologičiek Thedy Skocpol a Vanessy Williamson však odkryla inú anatómiu. Typický člen bol starší, vzdelaný a materiálne zabezpečený. Štátne dôchodky ani verejná zdravotná starostlivosť pre seniorov mu neprekážali, pokiaľ tiekli k nemu. Prekážali mu „príživníci“, medzi ktorých patrili imigranti, ľudia s nízkymi príjmami a mladí. Fiškálna zodpovednosť tak fungovala ako identita prezlečená za program. Kostým z roku 1773 navlečený na rozhorčenie, na hnev prekutý do morálnej nadradenosti.

Hnutie bolo navyše výrazne menšie, než navonok pôsobilo, jeho silu znásobovali médiá, vtedy najmä Fox News. Keď sa potom objavil Donald Trump, celá tá fiškálna vášeň sa doňho preliala bezo zvyšku. Ako napísal historik republikánskej strany Geoffrey Kabaservice pre The Washington Post, čajové hnutie nikdy nezaniklo, iba „zmutovalo do trumpizmu“. Princípy sa minuli ako prvé. Vydržala identita a vydržal nepriateľ.

Slovenská inkarnácia čajového hnutia nemusí s tou americkou zdieľať takmer nič: myšlienky, veľkosť ani intencie. Paralela väzí inde, v atmosfére, alebo v akomsi „vajbe“. Britský kultúrny teoretik Raymond Williams mal pre toto ťažko uchopiteľné podložie politiky pojem „štruktúra cítenia“. Ide o zdieľanú náladu doby a skupiny, ktorá ešte nedozrela na ideológiu, no už potichu organizuje do istých štruktúr to, čo jej členovia pokladajú za samozrejmé, smiešne či neznesiteľné. A práve v tom sa obe hnutia zrkadlia. V rozhorčení, ako základnom agregátnom stave politického prežívania. A v presvedčení, že rozhorčenie treba katalyzovať búraním zabehnutých politických a inštitucionálnych noriem, lebo štandardný postup pôsobí zúfalo pomaly.

Tunajšia čajová komunita vyrástla z reálneho systémového zlyhania, tak ako tá americká z krachu kapitalizmu v roku 2008. Vražda novinára, únos štátu a neskorší návrat Roberta Fica k moci sú legitímne dôvody na hnev. Problém začína vo chvíli, keď sa z hnevu stane životný štýl. Po rokoch nadávania na smeráckych dezolátov a na čokoľvek, čo hoci len zaváňalo „antisystémom“, objavila táto komunita pozíciu, ktorá má v sebe čosi opojné. Vymedzovať sa voči systému bývalo výsadou tých druhých. Odteraz smie byť antisystémová aj ona, ibaže správne, kultivovane, s grafmi. Verva ostáva rovnaká, neraz aj vulgárnosť.

Klišé referencia: Hegel učil, že téza si vlastnú antitézu nosí v sebe a protiklady sa navzájom podmieňujú. Slovenský (opozičný) internet k tomu dodáva empirický materiál. Kto sa 10 rokov vymedzuje voči dezolátom, začne sa časom vyjadrovať ich jazykom, len s lepším pravopisom.

Politika zomrela v roku 2020

Kľúčový dátum tejto premeny treba hľadať pred rokom 2023, vo voľbách v roku 2020. Francúzsky teoretik Guy Debord opísal už koncom 60. rokov spoločnosť spektáklu, svet, v ktorom sa žitý život postupne mení na predstavenie a politika na inscenáciu. Slovenská verzia tohto štádia dozrela práve vtedy, keď marketingová šou Igora Matoviča definitívne porazila program. Odvtedy tunajšia politika v pôvodnom zmysle slova takmer neexistuje. Vládne imperatív ostať na očiach tým, ktorí so mnou súhlasia. Ešte jeden protest. Ešte jedna vyvrátená dezinformácia. Ešte jeden (Zomri) vtip o Dankovi a jeho rigorózke. Merná jednotka angažovanosti sa presunula z výsledku na reakciu. A nekonečný príbeh slovenského diskurzu má vždy rovnaké vyústenie. Všetci eventuálne skončia u Matoviča. Ak nie priamo na kandidátke, tak aspoň metódou.

Nerušte, tu sa nakrúca reality show a vy budete jej súčasťou. Inak chcete, aby tu bol Fico.

Demokrati sú dokonalým produktom tejto éry. Stranu tvoria ľudia z prostredia vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera, teda politici, ktorí roky legitimizovali jedného z najkontroverznejších lídrov slovenskej politiky a ktorých chaotické vládnutie dodýchalo tam, kde sa dalo čakať, vo Ficovom „triumfálnom“ návrate. Dnes tí istí ľudia ponúkajú krajine očistu od Fica. Je to trochu, ako keby vám podpaľač predával hasiace prístroje. V politike sa odpúšťa, budiž. Horšie je, že cestu do parlamentu vymenili za obchádzku.

Referendum ako prípadová štúdia

Zo sobotňajšieho hlasovania sa dá tento svet destilovať takmer laboratórne. Od začiatku ho rámcovalo heslo „lebo Fico“. Meno predsedu vlády napokon stálo priamo v znení prvej otázky, renta v nej dostala rovno aj adresáta, „napríklad pre Roberta Fica“. Kampaň sľubovala v prvom rade zážitok. Ukážme Ficovi prostredník.

Ibaže obe otázky sú čistá legislatívna matéria. Zrušenie renty aj obnova inštitúcií, ktoré stíhali najzávažnejšiu korupciu a vláda ich zrušila, sú zákony. A zákony sa v parlamentnej demokracii (tradične) prijímajú v parlamente. Strana, ktorá chce meniť zákony, má na to overený nástroj: dostať sa do Národnej rady. Demokrati namiesto toho nasadili inštitút priamej demokracie a využili ju na predvolebnú kampaň financovanú štátom. Tá napokon len zopakovala matovičovské obchádzanie a rozkladanie normálnej politickej, legislatívnej a inštitucionálnej práce. Pre zjednodušenie si požičiam (pre túto komunitu) kontroverzné prirovnanie novinára Denníka N Braňa Bezáka: Steak sa dá odstrihnúť aj nožnicami a nožnice nepochybne strihajú. Nôž a vidlička však existujú z dobrého dôvodu a normalizovať strihanie steakov len preto, že pri stole sedí Fico, je cesta do pekla stolovania.

S normami je to pritom vážnejšie, než pripúšťa rétorika dobrého úmyslu. Politológovia Steven Levitsky a Daniel Ziblatt v knihe Ako umierajú demokracie ukazujú, že demokracie dnes zriedka zabíja puč. Rozkladá ich postupná erózia nepísaných pravidiel, vzájomného rešpektu a inštitucionálnej zdržanlivosti. Normám totiž najviac škodí legitimizácia ich búrania a tá sa šíri ako vírus, bez ohľadu na to, kto ju spustil. U nás toto búranie roky legitimizoval a legitimizuje Fico. O to dôležitejšie je, aby „druhá strana“ neposväcovala tú istú metódu len preto, že si nad ňu zavesila cnostnejší cieľ. Sila normy väzí v tradícii jej dodržiavania. Norma žije výlučne z toho, že ju aktéri opakovane rešpektujú. Kto búra normy v mene demokracie, nechtiac certifikuje búranie ako legitímny politický jazyk. A týmto jazykom bude nakoniec vždy plynulejšie hovoriť Fico.

Zároveň platí, že nie každý, kto v sobotu prišiel k urne, je čajový revolucionár. Hlasovať prišli aj ľudia, ktorí jednoducho pokladajú rentu za nemravnosť alebo chcú naspäť inštitúcie stíhajúce korupciu, a majú na to plné právo. Reč je o gravitačnom poli okolo referenda, o rámcovaní a dramaturgii kampane.

Jedno však treba Demokratom uznať. Časť spoločnosti skutočne uverila, že toto referendum je prakticky existenčné. Kto váhal, pomáhal Ficovi. Kto kritizoval, robil mu radosť. A kto „konal“, ten mu prišiel ukázať prostredník. Presne v tejto figúre väzí hlbší problém opozičnej kultúry, moralizácia politiky. Belgická politologička Chantal Mouffe rozlišuje medzi protivníkom a nepriateľom. S protivníkom vedieme legitímny spor o podobu krajiny a jeho právo na existenciu rešpektujeme. S nepriateľom sa nediskutuje, nepriateľ sa odstraňuje. Demokracia podľa Mouffe žije z prvého vzťahu a chradne, keď ho vytlačí druhý. Slovenská opozičná komunita medzitým preniesla logiku nepriateľa aj do vlastných radov. Kritika sa prekladá ako zrada a každý nesúhlas sa váži podľa toho, komu urobí radosť.

To sa naozaj nesmú spochybňovať kroky opozičných strán, aby sa Fico nechechtal? Treba tlieskať, prípadne aspoň mlčať, pri všetkom, čo si ktorákoľvek opozičná strana vymyslí, kým Fico nezmizne? Pluralita a diskusia by to predsa mali uniesť. Rozdielne preferencie signalizujú nanajvýš toľko, že spoločnosť ešte dýcha. Fico nezmizne zázrakom kolektívneho súhlasu. Demokracia stojí na predpoklade nesúhlasu a práve cez toto napätie hľadá znesiteľné riešenia. Mouffe tomu hovorí „agonizmus“, spor, v ktorom sa protivník poráža argumentmi a pri urnách. Kto v mene jednoty žiada ticho a ilúziu disciplíny, pomýlil si demokraciu s kasárňami.

Aritmetika soboty je pritom neúprosná. Podľa výsledkov referenda hlasovalo za zrušenie renty 93,4 percenta zúčastnených a za obnovu prokuratúry 92,2 percenta. V komunite, kde všetci súhlasia so všetkými, pôsobí každé hlasovanie ako triumf, presne ako na sociálnych sieťach. Klasik sociológie Émile Durkheim opisoval obrady, pri ktorých si spoločenstvo cez zdieľané vzrušenie potvrdzuje vlastnú existenciu. Sobotňajšie hlasovanie plnilo pre čajovú komunitu presne túto úlohu. Nástroj zmeny v ňom hral vedľajšiu rolu, hlavnú dostal obrad príslušnosti. Ibaže k urnám prišlo len o čosi viac než 705-tisíc zo 4,4 milióna oprávnených voličov a v troch obciach nehlasoval vôbec nikto. Bublina si pomýlila vlastnú sociálnu sieť s krajinou, doslova štatisticky. Voliči PS a SaS pritom k urnám prevažne prišli, doma ostali najmä voliči KDH a hnutia Slovensko. Ani takmer plná mobilizácia vlastnej komunity teda nevydá čo len na tretinu potrebného kvóra. Americké čajové hnutie aspoň vyhrávalo voľby. To slovenské zatiaľ vyhráva iba diskusie pod príspevkami.

Reakcia „tých druhých“ diagnózu iba potvrdila. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok žiada od Demokratov ospravedlnenie a úhradu nákladov, pričom sa vo víťaznom statuse pomýlil a účasť označil za historicky najnižšiu. Predstaviteľ Demokratov Jaroslav Naď zasa vyhlásil, že účasť „nie je veľký úspech, ale nie je to ani prúser“, a zodpovednosť hľadal u prezidenta aj u ostatných opozičných strán. Obe strany tým vlastne tvrdili to isté. Spor o rentu a prokuratúru sa kdesi cestou vytratil. Ostala súťaž o lepší status.

Priemysel, ktorý nič nevyrába

Čajová revolúcia teda prebehla úspešne len na sieťach. V realite prišlo 16 percent ľudí. Americká Tea Party v tomto príbehu vystupuje ako memento. Začala princípmi a skončila Trumpom, pretože princípy bez politík sú len palivo pre rozhorčenie. A rozhorčenie si vždy nájde vodcu, ktorý ho spáli najefektívnejšie. Mouffe by dodala, že moralizovaný konsenzus býva pre populizmus tým najlepším hnojivom. Slovenská verzia svojho „Trumpa“ zatiaľ hľadá, hoci konkurz stále prebieha.

Ak má mať opozičná politika na Slovensku budúcnosť, bude sa musieť prestať rozprávať sama so sebou. Bude musieť osloviť nerozhodnutých, ktorými dnes pohŕda, aj ľudí, ktorých trápi skôr nájom a výplata než Ficova renta. Bude musieť ponúknuť vecné riešenia, vízie a priestor pre mladých, teda všetko, na čo dnes kašle. A predovšetkým bude musieť uniesť vnútornú kritiku bez hystérie, že každý nesúhlas je darček pre Fica. Dovtedy ostane permanentne nasraté Slovensko tým, čím je dnes. Obnoviteľným zdrojom energie pre politický priemysel, ktorý nič nevyrába.

Autor je doktorandom na Fakulte sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komeského v Bratislave.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.