Stačí byť milá

Slovenský internet objavil americkú influencerku žijúcu v Kalifornii Gwen McMullen vo februári 2026 na základe toho, že jej tvár neobyčajne pripomína Roberta Fica. Gwen sa predtým na Tiktoku vypracovala k statusu mikrocelebrity štandardizovaným formátom videí, v ktorých nakupuje a platí hotovosťou, pričom počas čakania sa vzdiali od kamery vyloženej na pulte a urobí si pred ňou fit‑check. Dlhodobo bola tiež známa naznačovanou podporou MAGA hnutia, čo sa prejavilo napríklad arogantnou implikáciou, že volila Trumpa, aby dostal von z krajiny migrantov. Postla tiež napríklad spoločnú fotku s MAGA influencerkou a zároveň značkou šperkov s názvom HRH Collection. Pred rokmi vzbudila pozornosť tým, že na livestreame mala šňupať kokaín alebo pospevovala Real women vote for Trump , čím si v internetových komunitách vyslúžila povesť trolla a ragebaiterky. Vzhľadom na jej transrodovosť a sympatickú reakciu na podobnosť s Ficom sa instantne stala hviezdou liberálneho Slovenska. V posledných dňoch po dlhých prípravách absolvovala už ako „kráľovná Slovenska“ press tour v Prahe a Bratislave. Vrcholom výpravy bola Royal Fashion Night a meet & greet. Médiá ako Vogue Czechoslovakia , Denník N či Refresher s ňou urobili rozhovory a Lekáreň Dr. Max jej poslala balíček s ručne napísaným listom, v ktorom skladala ódy na jej mladosť a pleť. Aby náhodou neostal potenciál tohto príbehu nevyšťavený na kosť, vzniká tiež dokumentárny film Queen Arrives , ktorý mapuje cestu Gwen z USA na Slovensko. V tomto komentári nechcem spochybniť biznis stratégiu Gwen McMullen, jej sympatické aktivity na Slovensku ani to, že je „milá“, ako opakujú jej podporovateľky a podporovatelia. Chcem však poukázať na limity tohto prístupu. Často totiž kladie väčší dôraz na individuálnu viditeľnosť, mediálnu pozornosť a komodifikovateľné predstavy o moci než na spoločnú prácu a dlhodobé riešenia, ktoré by reálne zlepšovali postavenie a práva transrodových ľudí. Ako z rozprávky Autorkou predstavy o prichádzajúcej kráľovnej je samotná Gwen. Keď sa vo februári dovtípila, čo znamenajú slovenské komentáre pod jej videami, takmer ihneď naskočila na vidinu seba samej ako hrdinky na spôsob Denníka princeznej . Protagonistkou je obyčajná americká tínedžerka, ktorá zistí, že je princeznou a dedičkou trónu fiktívneho európskeho kniežactva Genovia. Slovensko, tento malý európsky štát s pastorálnou krajinou, ovcami a hradmi, aké má vo filmoch Genovia, dokázalo túto fantáziu sprítomniť, hoci mu chýba základná logika, keďže Gwen nevyzerá ako panovník, ale ako úradujúci premiér demokratickej krajiny. Pre mňa je pozoruhodné, že liberálne Slovensko túto fikciu prijalo v podobnom štýle, v akom bola symbolickou „kráľovnou“ slovenskej spoločnosti Zuzana Čaputová. Na celej fikcii ma znepokojujú náznaky, že v prípade Gwen ide o osobnosť, ktorá je závislá na prísune verejnej pozornosti a teraz už aj afirmácie svojej fantazijnej kráľovskej identity na hlbšej úrovni sebaprijatia, ktorá krehko súvisí s transrodovosťou a tým môže byť pre Gwen potenciálne nebezpečná. V jednom videu pozicionalitu transrodovosti a seba ako kráľovnej priamo prepája a s plačom hovorí o tom, ako ju ľudia neprijímajú, pretože nevidia kráľovnú, ktorou je. Konštruovanie transrodovej ženy ako kráľovnej má dlhú tradíciu, ktorá sa prekrýva s dragom. Drag performerky, mnohé z nich trans ženy, sú štandardne označované ako kráľovné, pričom toto slovo pomenúva performatívnu rolu (drag kráľovná), nie hierarchický vzťah k národu alebo k „niečomu“ (kráľovná krásy, kráľovná Slovenska), hoci aj takáto súhra môže nastať, keďže drag často pracuje s estetizáciou moci, podrobenia, blahosklonnosti aj nadvlády. Až keď som videla „korunovanie“ Gwen McMullen na Slovensku, došlo mi, že celá kráľovská návšteva je vlastne drag divadlo, a v tomto zmysle jeho efektu a relevancii rozumiem. Práve táto vlastnosť návštevy je ale zároveň jej problémom, pretože je to zlý drag. Či už hovoríme o mainstreamovej, super‑populárnej Rupaul's Drag Race alebo queer balloch v slovenských kluboch, drag charakterizuje subverzia, „neúctivé“ používanie náboženských, národných a inak závažných symbolov a obecne záškodníctvo na symbolickom poriadku. Gwen McMullen vo svojich videách pózuje so slovenskou vlajkou, v korunke alebo so šampanským v private jete, a všetky tieto pózy účinkujú ako drag, ale Gwen im zároveň nepridáva žiadne prvky, ktoré by podvracali čítanie jej rekvizít či štruktúr, na ktoré odkazujú. Na elementárnej úrovni sa môžeme pýtať, prečo takýto level pozornosti na Slovensku nedostáva slovenské drag performerstvo, napríklad akcia PiNKBUS: Slovenská veselica, ktorá v dragu spracovala politickú mobilizáciu slovenského folklóru a nacionalizmu. Je mi jasné, že toto porovnanie automaticky vyvolá reakcie typu „môžeme predsa venovať pozornosť viacerým fenoménom súčasne“. Tak ale mediálny priestor nefunguje. Aj autorstvo týchto reakcií dopredu vie, že režimy pozornosti ovplyvňujú finančné kapacity, zasieťovanie, symbolický kapitál, preferované módy reprezentácie aj algoritmické trendy, ktoré k jedným nechávajú poľahky plynúť pozornosť, zatiaľ čo iných odsúvajú do sféry neviditeľnosti. Tí najlepší sú polarizujúci Keď som sa na svojom instagramovom príbehu kriticky vyjadrila o návšteve Gwen na Slovensku, dostala som viacero odpovedí v zmysle „ide len o vtip“, teda čosi bezobsažné a apolitické, do čoho by som nemala investovať takýto komentár. Rozsiahla súhlasná aj nesúhlasná, až defenzívna reakcia na túto kritiku by ale nenastala, keby politický náboj v návšteve Gwen McMullen predsa len nebol. Argumentácia proti kritike Gwen McMullen je navyše dvojpodlažná: na prvej úrovni má Gwen prinášať posolstvo inklúzie, pozitivity a sebaprijatia ako trans ženy, teda jej „kráľovská“ návšteva má vykonávať pozitívnu politickú prácu, ale keď poukážeme na škodlivé dôsledky nadbiehania americkej hegemónii, jej známu blízkosť MAGA hnutiu a to, že od „kráľovnej“ sa nežiadajú žiadne znalosti slovenskej politiky (zatiaľ čo od Slovákov a Sloveniek prichádzajúcich do USA sa prirodzene očakáva dvojkultúrna kompetencia, napríklad slovenská popstar Adéla si musela osvojiť nuansy amerického kultúrneho správania, aby mohla uspieť), tieto hlasy ustúpia na druhé podlažie do pozície „ide len o vtip“, ktorý netreba politicky nadinterpretovať. Nie je ale možné, aby Gwen McMullen bola súčasne nositeľkou politického posolstva a v tom istom časopriestore vyňatá z politiky. Tieto politicko‑apolitické registre sa navzájom rušia v prospech neutrality, ktorá vyviera z privilégia medzinárodnosti či rovno internalizovanej americkej kultúrnej nadradenosti, ktorá ovplyvňuje naše reakcie a to, kto nám je sympatický. Obávam sa teda, že feel‑good kapacita fenoménu Gwen McMullen visí a padá na príťažlivosti influencerky z (o správnej časti) USA, ktorá sa zaujíma o naše malé Slovensko, keďže naša chýrna provinčnosť zapracuje vždy, keď prichádza niekto zo Západu: už len tým je liberálny/a. Čo na tom, že v rozhovore pre Refresher Gwen v reakcii na poznámku moderátorky, že Fico je polarizujúca osobnosť, najprv zvolá „tí sú najlepší!“, potom alibisticky doplní, „politika je komplikovaná“ – a ona predsa prišla z iných dôvodov, prinášať zábavu a radosť. Stačí, že transrodová Američanka je voči nám pokorná a „milá“. Milé správanie ako afektívny režim, ktorý vylaďuje a pozdvihuje spoločenskú náladu už len svojím vlastným bytím, dokonca ešte podporený charitatívnou aktivitou (Gwen darovala zisk z merču neziskovej organizácii DePaul), je sám o sebe politický. Týmto vyznačením nechcem milé správanie demaskovať ako falošnú hodnotu, práve naopak. Milosť nepochybne čosi vykonáva a tvaruje, a toto čosi neexistuje mimo politiky, ale je jej prejavom. Nespochybňujem nárok transrodových žien aktivovať „kráľovské“ fantázie, hoci ich považujem za benígne a povrchné, rovnako ako feministický vernakulár girl boss a SheEO. Iritujú ma však obzvlášť v kombinácii rámcovania v štýle Denníka princeznej , potvrdzovania americkej kultúrnej hegemónie a liberal‑washingu MAGA Američanky, ktorá dlho hľadala správny recept pre trvalý prísun pozornosti, až ho našla vďaka náhode spočívajúcej v podobnosti s Robertom Ficom. Tá sa na najbližšie obdobie stala záchranou pre jej prežitie v online priestore. Musí byť úľavou mať možnosť sa po nekonečných ragebaitoch preladiť na čosi milšie . Autorka je spisovateľka Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Slovenský internet objavil americkú influencerku žijúcu v Kalifornii Gwen McMullen vo februári 2026 na základe toho, že jej tvár neobyčajne pripomína Roberta Fica. Gwen sa predtým na Tiktoku vypracovala k statusu mikrocelebrity štandardizovaným formátom videí, v ktorých nakupuje a platí hotovosťou, pričom počas čakania sa vzdiali od kamery vyloženej na pulte a urobí si pred ňou fit‑check. Dlhodobo bola tiež známa naznačovanou podporou MAGA hnutia, čo sa prejavilo napríklad arogantnou implikáciou, že volila Trumpa, aby dostal von z krajiny migrantov. Postla tiež napríklad spoločnú fotku s MAGA influencerkou a zároveň značkou šperkov s názvom HRH Collection. Pred rokmi vzbudila pozornosť tým, že na livestreame mala šňupať kokaín alebo pospevovala Real women vote for Trump, čím si v internetových komunitách vyslúžila povesť trolla a ragebaiterky.

Vzhľadom na jej transrodovosť a sympatickú reakciu na podobnosť s Ficom sa instantne stala hviezdou liberálneho Slovenska. V posledných dňoch po dlhých prípravách absolvovala už ako „kráľovná Slovenska“ press tour v Prahe a Bratislave. Vrcholom výpravy bola Royal Fashion Night a meet & greet. Médiá ako Vogue Czechoslovakia, Denník N či Refresher s ňou urobili rozhovory a Lekáreň Dr. Max jej poslala balíček s ručne napísaným listom, v ktorom skladala ódy na jej mladosť a pleť. Aby náhodou neostal potenciál tohto príbehu nevyšťavený na kosť, vzniká tiež dokumentárny film Queen Arrives, ktorý mapuje cestu Gwen z USA na Slovensko.

V tomto komentári nechcem spochybniť biznis stratégiu Gwen McMullen, jej sympatické aktivity na Slovensku ani to, že je „milá“, ako opakujú jej podporovateľky a podporovatelia. Chcem však poukázať na limity tohto prístupu. Často totiž kladie väčší dôraz na individuálnu viditeľnosť, mediálnu pozornosť a komodifikovateľné predstavy o moci než na spoločnú prácu a dlhodobé riešenia, ktoré by reálne zlepšovali postavenie a práva transrodových ľudí.

Ako z rozprávky

Autorkou predstavy o prichádzajúcej kráľovnej je samotná Gwen. Keď sa vo februári dovtípila, čo znamenajú slovenské komentáre pod jej videami, takmer ihneď naskočila na vidinu seba samej ako hrdinky na spôsob Denníka princeznej. Protagonistkou je obyčajná americká tínedžerka, ktorá zistí, že je princeznou a dedičkou trónu fiktívneho európskeho kniežactva Genovia. Slovensko, tento malý európsky štát s pastorálnou krajinou, ovcami a hradmi, aké má vo filmoch Genovia, dokázalo túto fantáziu sprítomniť, hoci mu chýba základná logika, keďže Gwen nevyzerá ako panovník, ale ako úradujúci premiér demokratickej krajiny.

Pre mňa je pozoruhodné, že liberálne Slovensko túto fikciu prijalo v podobnom štýle, v akom bola symbolickou „kráľovnou“ slovenskej spoločnosti Zuzana Čaputová. Na celej fikcii ma znepokojujú náznaky, že v prípade Gwen ide o osobnosť, ktorá je závislá na prísune verejnej pozornosti a teraz už aj afirmácie svojej fantazijnej kráľovskej identity na hlbšej úrovni sebaprijatia, ktorá krehko súvisí s transrodovosťou a tým môže byť pre Gwen potenciálne nebezpečná. V jednom videu pozicionalitu transrodovosti a seba ako kráľovnej priamo prepája a s plačom hovorí o tom, ako ju ľudia neprijímajú, pretože nevidia kráľovnú, ktorou je.

Konštruovanie transrodovej ženy ako kráľovnej má dlhú tradíciu, ktorá sa prekrýva s dragom. Drag performerky, mnohé z nich trans ženy, sú štandardne označované ako kráľovné, pričom toto slovo pomenúva performatívnu rolu (drag kráľovná), nie hierarchický vzťah k národu alebo k „niečomu“ (kráľovná krásy, kráľovná Slovenska), hoci aj takáto súhra môže nastať, keďže drag často pracuje s estetizáciou moci, podrobenia, blahosklonnosti aj nadvlády. Až keď som videla „korunovanie“ Gwen McMullen na Slovensku, došlo mi, že celá kráľovská návšteva je vlastne drag divadlo, a v tomto zmysle jeho efektu a relevancii rozumiem. Práve táto vlastnosť návštevy je ale zároveň jej problémom, pretože je to zlý drag.

Či už hovoríme o mainstreamovej, super‑populárnej Rupaul's Drag Race alebo queer balloch v slovenských kluboch, drag charakterizuje subverzia, „neúctivé“ používanie náboženských, národných a inak závažných symbolov a obecne záškodníctvo na symbolickom poriadku.

Gwen McMullen vo svojich videách pózuje so slovenskou vlajkou, v korunke alebo so šampanským v private jete, a všetky tieto pózy účinkujú ako drag, ale Gwen im zároveň nepridáva žiadne prvky, ktoré by podvracali čítanie jej rekvizít či štruktúr, na ktoré odkazujú. Na elementárnej úrovni sa môžeme pýtať, prečo takýto level pozornosti na Slovensku nedostáva slovenské drag performerstvo, napríklad akcia PiNKBUS: Slovenská veselica, ktorá v dragu spracovala politickú mobilizáciu slovenského folklóru a nacionalizmu. Je mi jasné, že toto porovnanie automaticky vyvolá reakcie typu „môžeme predsa venovať pozornosť viacerým fenoménom súčasne“. Tak ale mediálny priestor nefunguje. Aj autorstvo týchto reakcií dopredu vie, že režimy pozornosti ovplyvňujú finančné kapacity, zasieťovanie, symbolický kapitál, preferované módy reprezentácie aj algoritmické trendy, ktoré k jedným nechávajú poľahky plynúť pozornosť, zatiaľ čo iných odsúvajú do sféry neviditeľnosti.

Tí najlepší sú polarizujúci

Keď som sa na svojom instagramovom príbehu kriticky vyjadrila o návšteve Gwen na Slovensku, dostala som viacero odpovedí v zmysle „ide len o vtip“, teda čosi bezobsažné a apolitické, do čoho by som nemala investovať takýto komentár. Rozsiahla súhlasná aj nesúhlasná, až defenzívna reakcia na túto kritiku by ale nenastala, keby politický náboj v návšteve Gwen McMullen predsa len nebol.

Argumentácia proti kritike Gwen McMullen je navyše dvojpodlažná: na prvej úrovni má Gwen prinášať posolstvo inklúzie, pozitivity a sebaprijatia ako trans ženy, teda jej „kráľovská“ návšteva má vykonávať pozitívnu politickú prácu, ale keď poukážeme na škodlivé dôsledky nadbiehania americkej hegemónii, jej známu blízkosť MAGA hnutiu a to, že od „kráľovnej“ sa nežiadajú žiadne znalosti slovenskej politiky (zatiaľ čo od Slovákov a Sloveniek prichádzajúcich do USA sa prirodzene očakáva dvojkultúrna kompetencia, napríklad slovenská popstar Adéla si musela osvojiť nuansy amerického kultúrneho správania, aby mohla uspieť), tieto hlasy ustúpia na druhé podlažie do pozície „ide len o vtip“, ktorý netreba politicky nadinterpretovať.

Nie je ale možné, aby Gwen McMullen bola súčasne nositeľkou politického posolstva a v tom istom časopriestore vyňatá z politiky. Tieto politicko‑apolitické registre sa navzájom rušia v prospech neutrality, ktorá vyviera z privilégia medzinárodnosti či rovno internalizovanej americkej kultúrnej nadradenosti, ktorá ovplyvňuje naše reakcie a to, kto nám je sympatický. 

Obávam sa teda, že feel‑good kapacita fenoménu Gwen McMullen visí a padá na príťažlivosti influencerky z (o správnej časti) USA, ktorá sa zaujíma o naše malé Slovensko, keďže naša chýrna provinčnosť zapracuje vždy, keď prichádza niekto zo Západu: už len tým je liberálny/a. Čo na tom, že v rozhovore pre Refresher Gwen v reakcii na poznámku moderátorky, že Fico je polarizujúca osobnosť, najprv zvolá „tí sú najlepší!“, potom alibisticky doplní, „politika je komplikovaná“ – a ona predsa prišla z iných dôvodov, prinášať zábavu a radosť. Stačí, že transrodová Američanka je voči nám pokorná a „milá“.

Milé správanie ako afektívny režim, ktorý vylaďuje a pozdvihuje spoločenskú náladu už len svojím vlastným bytím, dokonca ešte podporený charitatívnou aktivitou (Gwen darovala zisk z merču neziskovej organizácii DePaul), je sám o sebe politický. Týmto vyznačením nechcem milé správanie demaskovať ako falošnú hodnotu, práve naopak. Milosť nepochybne čosi vykonáva a tvaruje, a toto čosi neexistuje mimo politiky, ale je jej prejavom.

Nespochybňujem nárok transrodových žien aktivovať „kráľovské“ fantázie, hoci ich považujem za benígne a povrchné, rovnako ako feministický vernakulár girl boss a SheEO. Iritujú ma však obzvlášť v kombinácii rámcovania v štýle Denníka princeznej, potvrdzovania americkej kultúrnej hegemónie a liberal‑washingu MAGA Američanky, ktorá dlho hľadala správny recept pre trvalý prísun pozornosti, až ho našla vďaka náhode spočívajúcej v podobnosti s Robertom Ficom. Tá sa na najbližšie obdobie stala záchranou pre jej prežitie v online priestore. Musí byť úľavou mať možnosť sa po nekonečných ragebaitoch preladiť na čosi milšie.

Autorka je spisovateľka

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.