Dáni mlčia o predsudkoch a rasizme voči obyvateľstvu Grónska.

S Hanne Trapp Friis, dánskou režisérkou, dramaturgičkou a riaditeľkou divadla freezeProductions, sa stretávam po jej návrate z konferencie Arctic Arts, ktorá spája umelectvo z oblasti severného polárneho kruhu. Súčasťou grónskej reprezentácie na konferencii bolo predstavenie Modrý sneh. Tri grónske monológy spájajú príbehy troch grónskych žien, vyvracajú mýty a stereotypy o Grónsku, poukazujú na mocenskú nerovnováhu medzi dvoma krajinami a s humorom konfrontujú zastarané predstavy o živote súčasného grónskeho obyvateľstva.

Grónska otázka: Pomalý, alebo radikálny rez?

Grónsko funguje od roku 1979 na princípe domácej samosprávy a od roku 2009 získalo rozšírenú autonómiu – vlastný parlament, políciu, súdnictvo. Napriek tomu nemá v Dánsku vlastnú ambasádu, jej úlohu vo viacerých ohľadoch supluje kultúrne centrum Grónsky dom v Kodani.

Faktom je, že otázkou už dlhodobo nie je, či sa Grónsko od Dánska odčlení, ale kedy sa tak stane. Aj téma ostatných volieb v roku 2025 súvisela s témou „rozvodu“: či pôjde o postupné oddeľovanie sa, alebo radikálne rozdelenie dvoch krajín zo dňa na deň. Celý proces urýchlil tiež záujem Donalda Trumpa o kúpu ostrova či jeho pripojenie k Spojeným štátom. Vyhlásenia amerického prezidenta iba utvrdili grónske obyvateľstvo v tom, že o vlastnej budúcnosti chce rozhodovať samo.

Pri premýšľaní nad budúcnosťou však nemožno opomenúť fakt, že Dánsko má stále na starosti obranu a bezpečnosť Grónska. Ďalšou výzvou pre najväčší ostrov na svete s viac ako 55-tisíc obyvateľmi je ekonomická závislosť od dánskych dotácií, ktoré tvoria približne pätinu grónskeho HDP. A vo výraznej miere dotujú zdravotníctvo v krajine, ktorej hospodárstvo stojí takmer výlučne na rybolove.

Stretnutie v Grónskom dome

Osobne som mala možnosť pozrieť si kultúrne centrum Grónsky dom, keď som sa zúčastnila skúšky najnovšej inscenácie divadla freezeProductions. Okrem toho, že centrum plní úlohy ambasády, je tiež druhým domovom pre početnú grónsku diaspóru v Dánsku. Na stene visia hodiny, ktoré ukazujú aktuálny čas v Grónsku aj Dánsku – medzi krajinami je trojhodinový časový posun. V knižnici nájdete tituly v dánčine aj grónčine, väčšinou o geografii a botanike.

Moju pozornosť upútal hrubý trojjazyčný herbár grónskych rastlín. Ivalo Holm, ktorá má na starosti predaj umenia a chod centra, mi ukazuje šperky z korálok, pohľadnice, kožené brošne a aktuálnu výstavu fotografií Minika Bidstrupa sprevádzaných veršami Mie Laugesen. Centrum slúži aj na to, aby ľuďom ukázalo, že Grónsko je moderná a kultúrne bohatá krajina. Pravidelne sa tam organizujú koncerty či výstavy. Zároveň je miestom, kde sa môžu stretnúť rodiny, zahrať si spoločenské hry alebo si čítať knihy v rodnom jazyku. Ivalo mi ukazuje kožušinu z ľadového medveďa – dočasne je v ich opatere, lebo zožltla. V Dánsku je totiž iný vzduch.

Keď sa vrátim na skúšku, na pódiu sa striedajú tri herečky. Každá pochádza z inej generácie, čo z inscenácie robí tri jedinečné diela prepojené podobnými životnými skúsenosťami. Neskôr sa dozvedám – hoci sú monológy príbehom fiktívnych žien –, že každý z textov je plný poznámok, s ktorými sa stretli a predsudkov, s ktorými boli osobne konfrontované.

Prvý z monológov – Modrý sneh – vznikol adaptáciou scenára Aviany Steinbacher. Herečka prichádza na javisko z hľadiska a „funguje“ ako akýsi ľudský detektor rasizmu. Medzi obecenstvom hľadá rasistu, ktorého prezradí prvotná reakcia na to, keď mu oznámi, že pochádza z Grónska. Zosobňuje mladú študentku, ktorá zdieľa vlastné skúsenosti zo života v Dánsku. Keďže v očiach Dánov predstavuje obraz typickej obyvateľsky ostrova, neustále sa musí kontrolovať, aby nesklamala. Text je plný metafor – Dánsko je toxický partner, ktorý svoju partnerku neustále zhadzuje a zmenšuje –, ale aj anekdot, ktoré vyvracajú mýty o Grónsku.

Druhý monológ Žena-vták je spojením nádherného spevu a hovoreného prednesu Kariny Møller, ktorý svojou ozvenou zaplní celú miestnosť. Herečkin hlas unáša diváctvo na krídlach vtákov medzi zasnežené pohoria Grónska – na bezpečné miesto, kde následne dôjde ku konfrontácii s Dánom, ktorý si musí zvoliť, či jeho pohľad zostane zastrený predsudkami, alebo sa na mladú Grónčanku pozrie s láskou. Herečkin monológ spája spiritualitu s procesom vyrovnávania sa s traumou a poukazuje na dôležitú úlohu ženy v grónskej spoločnosti.

Posledný monológ – Úzka zasnežená cesta – v podaní Else Danielsen, mi preložili po skúške – momentálne sa totiž hrá len v dánčine. Z pár slov, ktoré som medzičasom pochytila, sledujem príbeh ctižiadostivej právničky, ktorá si potrpí na kvalitné víno, vo voľnom čase strihá bonsaje a publiku vysvetľuje rozdiely medzi dánčinou a grónčinou. Upozorňuje na to, aké náročné je získať si v Dánsku spoločenské uznanie a rešpekt – dokonca aj vtedy, keď človek získa rešpektovanú pozíciu v práci.

Keď sa po predstavení stretnem s režisérkou  Hanne Trapp Friis, zdieľa so mnou príhodu z Arctic Arts konferencie. Dokonale vystihuje to, prečo sa venuje angažovanému umeniu a snaží sa vytvárať priestor pre originálne projekty, ktoré vznikajú spoluprácou herectva a hudobníctva.

„Po Avianinom vystúpení na konferencii vo Švédsku za nami prišla jedna staršia domorodá Sápmi žena. Predstavenie ju dojalo, objala nás, neubránili sme sa slzám. Hoci Avianina performancia zachytáva skúsenosť mladej ženy z Grónska žijúcej v Dánsku – je o rasizme, inakosti, odlišnosti v štýloch komunikácie –, dotkla sa jej. Práve to, ako dokáže umenie prekračovať hranice a osloviť ľudí z iného, no zároveň podobného historického kontextu, mi ukazuje, že naša práca má zmysel,“ vysvetľuje mi Hanne hneď na úvod nášho rozhovoru.

Konečne hovoriť

Aká bola pôvodná umelecká vízia, s ktorou ste zakladali divadlo freezeProductions? Ako sa odvtedy zmenila?

Hoci som vyštudovala herectvo, od začiatku som vedela, že by som sa chcela venovať réžii a podieľať sa na vzniku nových projektov. Divadlo freezeProductions vzniklo v roku 2004 v meste Aarhus s cieľom priniesť kreatívne diela a zviditeľniť nové umelectvo. Zrodilo sa v čase, keď Dánsko vynakladalo veľkú podporu na vznik kreatívnych predstavení a experimentálnych divadiel. Získali sme priestory na nacvičovanie a financie.

Špecificky grónskemu umeniu a spolupráci s umelectvom z Grónska sme sa začali venovať o pár rokov neskôr, v čase, keď sa začalo hovoriť o incidente s dvadsiatimi dvoma grónskymi deťmi, ktoré sa stali v 50. rokoch minulého storočia obeťami sociálneho experimentu. V snahe o ich prevýchovu s cieľom urobiť z nich „Dánov“ ich násilne odobrali z rodín, hoci oficiálne malo ísť o siroty. Mala sa z nich stať nová grónska elita, no strata rodiny, kultúry a zázemia im v dospelosti priniesla mnoho bolesti a mentálnych ťažkostí. V divadle sme chceli priniesť grónske príbehy na javiská v Dánsku, urobiť osvetu. Zameranie divadla sa tak postupne zmenilo. Od počiatku otvárame témy nadradenosti bielej rasy a rasizmu, ktorému grónske obyvateľstvo čelí. Moja vízia bola a je, že dielo má mať účel – nielen publikum pobaviť.

Čelilo divadlo od svojho vzniku nejakým prekážkam?

Zo strany dánskeho štátu nie. Od začiatku sme dostávali finančnú podporu, ľudia sa o štrukturálnom rasizme chcú vzdelávať, chcú vidieť grónske umenie na javisku, chcú vidieť zaujímavé umenie. Najmä v súčasnosti, keď chce Donald Trump dostať Grónsko pod americkú kontrolu, sa stalo grónske umenie populárnejším. Dnes už na trhu existuje veľká konkurencia, no stále existuje priestor pre zlepšenie. Páči sa mi, ako to funguje napríklad v Austrálii – každé divadlo vždy hrá aspoň jedno predstavenie z tvorby pôvodného, aborigénskeho obyvateľstva.

Čo sa týka publika, na začiatku som čelila viacerým konfrontáciám. Dáni často nechcú o problémoch rozprávať. Boli by radšej, keby sa niektoré témy neotvárali. Belgicko, Kongo, Švédsko a iné krajiny investujú do toho, aby zvyšovali povedomie o vlastnej histórii – aj tej, ktorá sa týka obdobia, keď boli koloniálnou veľmocou alebo kolóniou. Na dánskych školách sa o našej koloniálnej histórii neučí vôbec. Grónsku sa venuje len jeden týždeň, počas ktorého sa učí skôr o geografii ostrova. A to je práve štrukturálny rasizmus a spôsob manipulácie – moc je v tom, že sa niektoré témy ani len neotvárajú a ľudia o nich nevedia. Preto o nich musíme hovoriť my, umelci, aj keď to môže byť nepríjemné. Často sa stávame terčom a kritizujú nás len preto, že o rasizme hovoríme.

Ako by ste opísali spätnú väzbu publika na vaše diela?

Je iná v Dánsku a iná v Grónsku. Ako Dánke mi trvalo dlhšie, kým som získala dôveru grónskych umelcov a umelkýň. Grónske publikum prejavuje emócie silnejšie – je otvorenejšie a priamočiarejšie. Menej súdi a, samozrejme, dokáže sa s našimi predstaveniami viac stotožniť. Mestá v Grónsku nie sú až tak dobre prepojené, takže diváctvo je rado, že za ním umenie pricestuje. Keď sme robili predstavenie o známom grónskom polárnom bádateľovi Jørgenovi Brønlundovi, bolo cítiť, že divadlo  nimi pohlo, boli na svoju históriu hrdí.

V Dánsku je inscenácia kolektívne zdieľaný moment medzi rôznymi členmi publika, v Grónsku ide skôr o kolektívne publikum, kolektívnu myseľ v spoločnom momente. Keď sme hrali našu druhú inscenáciu Grónsky muž, ktorá bola označená za „hru pre mužov v nádherných oblekoch“, obávali sme sa, aké reakcie vyvolá, či sa na premiére nebude veľa piť. Bola o identite, láske, sexe aj o téme samovraždy. Dánske publikum bolo prekvapené, že inupiatské umenie nie je len o tanci s bubnom.

Je to už dnes inak? Zmenilo sa za ten čas aj vaše publikum?

Od založenia divadla pozorujem zmeny v dánskej spoločnosti, skôr medzi mladšou generáciou. Mladí sú progresívnejší, nekonfrontační – sú viac na internete, čo im dáva rozhľad a pomáha byť empatickejšími. A umenie to dokáže s ešte väčšou silou – jednoducho, tvoríme postavy, s ktorými sa diváctvo dokáže stotožniť. Berieme ho na „jazdu“, na ktorej dokáže načúvať aj odlišným ľudským príbehom.

Kedysi grónske postavy v divadle hrávalo dánske herectvo. Inupiatské mýty boli často nesprávne interpretované, prekrúcané. Neukazovali skutočných Grónčanov a Grónčanky, čo bola manipulácia sama o sebe. Dnes by to už publikum pobúrilo.

Séria Tri grónske monológy spája príbehy troch žien z rôznych generácií. Spomenuli ste, že ste ich hrali spoločne po prvý raz a vyjadrili ste obavy z toho, že by sa mohli navzájom zatieniť. Ako celý projekt vznikal? A zatienili sa?

Scenár zvyčajne vzniká už s nejakou predstavou o kulisách alebo hudbe, ktorú chceme použiť. Často spolupracujeme s Národným divadlom v hlavnom meste Nuuk. Tentoraz ma oslovil Grónsky dom v Kodani s požiadavkou na divadlo, ktoré by malo náučný rozmer a vytvorilo pracovné miesta pre herečky. Nemalo byť nevyhnutne o rasizme ani o tom, aké to je byť ženou. Scenár sa tým smerom vyvinul prirodzene. Rozhodnutie spojiť monológy prišlo až neskôr, ale často ich hrávame oddelene.

Scenáre jednotlivých monológov sú výsledkom spolupráce. Diskusie boli ako ingrediencie pri varení, z ktorých vznikol finálny scenár. Elsa napríklad spomenula, že sa zaujíma o bonsaje, čo sme do inscenácie zapracovali. Jej monológ zatiaľ hráme len v dánčine. S Elsou som komunikovala najmä o témach – chceli sme hovoriť o histórii, jazyku a spomenúť rôzne fakty o Grónsku.

S Karinou sme viedli dlhé telefonické rozhovory. Jej text je viac o spiritualite, jej podobách v modernom svete, o traume a uzdravovaní sa. Má nádherný hlas, takže od začiatku sme chceli, aby jej monológ obsahoval aj spev.

S Avianou sme sa stretávali takmer každý deň – jej odpoveď na to, čo považuje za desať dobrých vecí na tom, že je Grónka, sa nakoniec dostala do predstavenia. Jej inscenácia bola skôr o tom, čomu čelí ako mladá žena, o dospievaní v meste a o súčasných problémoch. Proces tvorby monológov spočíval najmä v kladení otázok, pričom najdôležitejšia bola: O čom má byť inscenácia?

Monológy sa momentálne hrajú v dánčine a angličtine. Do angličtiny ste preložili len dva z nich a chystáte preklady do grónčiny. Kedy sa stalo divadlo multijazyčným? Ovplyvňuje jazyk obsah predstavenia?

Od roku 2013 sa bližšie venujeme témam dvojjazyčnosti, ale aj smútku zo straty grónčiny ako rodného jazyka. Odkedy divadlo pracuje s grónskymi umelcami a umelkyňami, dostáva finančnú podporu od oboch krajín. Máme financie na to, aby sme hrali v Grónsku v grónčine a v Dánsku v dánčine a angličtine. Témy zostávajú rovnaké, len niektoré inscenácie sú nepreložiteľné do angličtiny.

Na divadelnej skúške som si všimla, že najväčší dôraz kladiete na tempo a plynulosť predstavenia. Líši sa režírovanie inscenácií v grónčine a dánčine?

Môžem ponúknuť len pohľad Dánky, ktorá grónsky veľmi nehovorí. Grónčina má dlhšie slová a úplne rozdielne budovanie príbehu, znie jemnejšie a má pomalšie tempo. S tým súvisia aj dlhšie pauzy na dýchanie a celkový dôraz na slová. Ľudia zo Západu rozprávajú rýchlejšie a venujú sa viac vnútorným konfliktom v prežívaní.

Rada pracujem s grónskymi herečkami – žijú viac v prítomnosti a sú viac ukotvené vo vlastnom tele. Sú veľmi talentované. Nech je zadanie akokoľvek náročné, vždy skúšajú, pýtajú sa, nikdy nepovedia, že niečo nevedia. V divadle tak zvyčajne ani nepoužívame rekvizity, ide skôr o fyzické divadlo – menej vysvetľovania a viac hry s pohybmi a hlasom.

Divadlo opisujete ako konfrontačné a zároveň láskyplné. Prečo volíte tieto slová?

Ako spoločnosť sa musíme konfrontovať s nadradenosťou belochov. Mali by sme stavať mosty. Divadlo a hudba to dokážu, pretože svet spoznávame prostredníctvom spoločného, globálneho porozumenia. Inscenácie sú často o žiali, žiali z toho, čo sa stalo a z toho, čo sa deje. Stále je však náročné posunúť sa vpred a hovoriť o procese zmierenia. Divadlo nemusí poskytnúť jedinú správnu odpoveď. Všetci však potrebujeme uznanie.

Vaše inscenácie sú o náročných témach – sexuálnom násilí, rasizme, odlúčení od rodiny, kultúry a jazyka. Ako pracujete s ťažkými témami a emóciami počas skúšok?

V roku 2021 sme hrali emočne náročné predstavenie Rany našej duše. Bolo o sexuálnom násilí, ktoré zažilo mnoho grónskych detí. Samo osebe bolo divadlo veľmi poetické – násilie nebolo nikdy zobrazené priamo. Pri jeho tvorbe sme spolupracovali s psychologickým a kultúrnym poradenstvom aj so štátnym pracovníctvom, ktoré bolo konfrontované s násilím. Niektorým ľuďom prekážalo, že sme otvárali rany, u iných to pomohlo spustiť proces uzdravovania sa. A najmä sme o tejto citlivej téme zvýšili všeobecné povedomie. Inak sa pocitom až tak nevenujeme – je to predsa len práca.

Spomenuli ste, že vám riaditeľ Národného divadla v Nuuku ukázal Grónsko svojimi očami, čo inšpirovalo viacero scenárov. Ako by ste opísali Grónsko tým, ktorí a ktoré ho nikdy nenavštívili? Ako trávite čas v Grónsku a z čoho čerpáte inšpiráciu?

Chodievam na nočné prechádzky okolo fjordov, do kaviarní v Nuuku, na raňajky a obedy do kultúrneho domu. Mám rada lety helikoptérou ponad vrcholky hôr, vôňu fjordov, chuť sušenej veľryby, sušeného soba. Nezáväzné rozhovory na ulici – a to, že sa nikto hneď nepýta na prácu. Páči sa mi, že sa ľudia počúvajú a neskáču si do reči. Je úžasné, že počkajú, kým dokončím myšlienku.

Cítim sa tu vítaná. Ako staršia žena sa nikdy necítim marginalizovaná, cítim sa hodnotne, potrebne. Vždy, keď potrebujem, mi ľudia pomôžu. Vďaka tomu sa nebojím času a zmeny. V Grónsku sa viac usmievam a mám viac času. Myslím si, že práve tu sa dokážu naplno prejaviť moje najlepšie stránky. Inšpiruje ma, keď vidím veľryby a plavím sa medzi ľadovcami, počúvam strašidelné príbehy o Qivittoqu (grónska nadpozemská, mytologická bytosť, pozn. autorky) či o duchoch. Často chodievam do fitness centra v Nuuku alebo chytať ryby do fjordu.

Autorka je študentka antropológie.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.