„Aby nebehali po ulici“. Štát chce urobiť z chudobných detí ešte chudobnejšie

Ministerstvo práce navrhuje úplne stopnúť prídavky na deti v prípade určitého počtu neospravedlnených hodín. Opatrenie, ktoré má podľa tvrdení ministerského úradu deti chrániť, ich však ešte viac ohrozuje.   

Minister práce Erik Tomáš (Hlas) avizoval zámer úplne odobrať prídavky na deti v prípade 15 neospravedlnených vymeškaných hodín za mesiac alebo 60 hodín za celý školský rok. Už dnes pritom platí, že prídavky vo výške 60 eur na dieťa nedostávajú v prípade záškoláctva priamo rodičia, ale napríklad obce, ktoré za ne rodinám nakupujú materiálnu pomoc. Po novom by sa mala aj táto podpora zastaviť.   

Navrhované opatrenie je podľa ministra Tomáša súčasťou balíka zákonov na ochranu detí, „aby nebehali po ulici“. Lenže deti, ktorých sa týka, na pomyselnej ulici nielen behajú, ale často aj žijú. Podľa posledných štatistických dát žije medzi nami 11 045 detí do 14 rokov, ktoré štát pre potreby sčítania obyvateľstva z roku 2021 zaradil medzi ľudí bez domova. 

Väčšina z nich nemá nahlásený trvalý pobyt na adrese konkrétneho domu či bytu, ale na mestskom úrade. Časť z nich žije v takzvaných nekonvenčných obydliach, teda napríklad v provizórnych obydliach bez pitnej vody, elektriny, možnosti hygieny, pokoja, bezpečia či priestoru na hru, učenie a rozvoj. Ďalšia skupina z 5 698 chlapcov a 5 347 dievčat, ktorých štát považuje za ľudí bez domova, býva v zariadeniach dočasného ubytovania, ako sú ubytovne či krízové centrá. 

Kontroverzné odoberanie dávok za záškoláctvo by sa malo týkať približne 14-tisíc žiačok a žiakov – podľa medializovaných informácií najmä zo sociálne znevýhodnených skupín obyvateľstva. Platí pritom, že v čím väčšej chudobe deti žijú, tým skôr rastie počet bariér, pre ktoré nemôžu chodiť do škôl. Väčšina detí a ich rodičov, ktorým chce minister práce brať štátnu podporu pre nedodržiavanie školskej dochádzky, žije v takých extrémnych podmienkach, že ich mozog je vystavený permanentnému stresu. Sú neustále traumatizované, ich prioritami sú fyzické zabezpečovanie základných životných potrieb a psychická snaha ustáť vlastný život. Za falošným obrazom lajdáckeho dieťaťa a jeho nezodpovedných rodičov sa tak v skutočnosti skrývajú pre štát neviditeľné rodiny bojujúce s množstvom patologických javov, ktoré prináša život v extrémnej chudobe. 

Fenomén chodenia za školu má však aj ďalšie príčiny, ako sú šikana a obťažovanie, problémy s učením a koncentráciou, psychické ťažkosti hraničiace s psychiatrickými ochoreniami, domáce násilie a rodinné krízy, v centre ktorých stoja práve deti. Adekvátna pomoc poskytovaná štátom, respektíve školami je však skôr symbolická, čo potvrdzujú aj zistenia Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ). Podľa Správy NKÚ o výsledku kontroly zameranej na prevenciu a podporu duševného zdravia detí na základných školách pripadalo pred dvomi rokmi na jednu školskú psychologičku či psychológa v priemere 710 žiačok a žiakov. V niektorých okresoch na východe Slovenska však boli čísla ešte vyššie – jeden odborník na 3-tisíc detí. A existujú okresy, v ktorých dokonca nie sú žiadne školské psychologičky ani psychológovia. Problémy s koncentráciou či emóciami má pritom podľa správy až 67 percent detí, pätina je ohrozená depresiou. Ešte alarmujúcejší ako počet psychológov je počet detských psychiatrov a psychiatričiek – na Slovensku ich nemáme ani 50, pričom viaceré okresy na východe krajiny sú bez psychiatrickej ambulancie.

Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, či a ako 60-eurová dávka, o ktorej je reč, v skutočnosti pomáha. Z pracovných skúseností v oblasti extrémnej chudoby však viem, že pre ľudí, ktorí sú v nej nútení žiť, je dôležité nie každé euro, ale každý cent. 

Vyhlásenia z ministerstva práce sú však nebezpečné aj pre riziko démonizovania samotných rodín. V spoločnosti sa priamo z ministerstva šíri naratív, že zdrojom nepriaznivej situácie nie sú sociálne, ekonomické, psychické ani iné problémy, ale dobrovoľné rozhodnutia ľudí, ktorých sa týkajú. Podľa ministra Tomáša totiž „žiadna rodina nemusí prísť o prídavok, pokiaľ dieťa bude chodiť do školy“. Týmto krokom štát znova posilňuje mýtus zásluhovosti – a opäť to robí cez zámer zaviesť také verejné politiky, ktoré ešte viac prehĺbia sociálne vylúčenie. 

Minister práce obhajoval chystanú zmenu zákona tým, že chce dostať deti do školy. Na to však existujú iné účinné nástroje, pričom odobratie dávok najohrozenejším skupinám obyvateľstva medzi ne rozhodne nepatrí. Pomôcť by mohla napríklad desegregácia rómskych tried a škôl či profesionálny výkon terénnej sociálnej práce, ktorej by predchádzala možnosť kvalitného štúdia s následným dostatočným finančným ohodnotením. Pomohlo by tiež riešenie materiálnej deprivácie detí najmä v podobe nedostatku jedla, oblečenia či pomôcok, čo je v priamom rozpore s navrhovaným opatrením ministerstva pod Tomášovým vedením. K riešeniu situácie by prispela aj existencia multidisciplinárnych tímov zložených zo zástupkýň a zástupcov učiteľského zboru a odborníctva na sociálnu prácu, školskú či detskú psychológiu, nadväznosť mimoškolských aktivít a ďalšie formy odbornej podpory rodín v kríze. 

Zo všetkého najviac by však pomohlo, keby sme všetci mohli žiť v krajine, kde sú príjmy obyvateľstva vyššie ako výdavky. V štáte, kde sú sociálne dávky vďaka adresnosti nielen efektívne distribuované, ale aj dostatočne vysoké. A kde existuje cenovo dostupné bývanie, v rámci ktorého si môže každé jedno dieťa zabezpečovať základné životné potreby a užívať si priestor na bezpečie a hru. 

Autorka je pracovníčka v sociálnej oblasti

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.