Keď realita dobehne divadlo

Vo štvrtok 25. júna navštívila ministerka kultúry Martina Šimkovičová Slovenskú národnú knižnicu v Martine, ktorú označila za jednu z „najvýznamnejších kultúrnych inštitúcií na Slovensku“. V tom čase prebiehal v Martine už štvrtý deň festivalu Dotyky a spojenia, ktorý patrí medzi najväčšie a najstaršie divadelné podujatia na Slovensku. Myslíte, že ho poctila svojou návštevou?

Ak trochu sledujete kultúrne dianie na Slovensku a situáciu okolo Fondu na podporu umenia, viete, že aj festival Dotyky a spojenia patril medzi projekty, ktorým Rada FPU najskôr zrušila a následne zdržiavala vyplatenie financií, ktoré podujatiu prináležali na základe viacročnej zmluvy. Tri mesiace pred začiatkom 21. ročníka tak festival odrazu nemal k dispozícii polovicu z plánovaného rozpočtu. Ako sa dá v takýchto podmienkach pracovať? Pre slovenskú kultúru je to realita (nielen) posledných dvoch rokov.

Dotyky a spojenia sa napokon uskutočnili aj vďaka tomu, že na kroky fondu zareagovalo mesto okamžitou podporou vo výške 50-tisíc eur, ozval sa súkromný sektor, sumou vyše 10-tisíc prispela v startlabovej kampani občianska spoločnosť. Fond napokon peniaze uvoľnil a festival sa tak mohol uskutočniť v plánovanom rozsahu. Okrem hlavného programu, ktorý pozostával z desiatky slovenských inscenácií vybraných počas roka dramaturgickou radou, bola súčasťou festivalu vždy aj sekcia Pre mladé publikum (päť inscenácií) a sekcia Junior (šesť inscenácií). To všetko doplnené diskusiami, workshopmi, tvorivými dielňami či koncertmi priamo na martinskom námestí. Festival tento rok pridal aj jednu špeciálnu programovú sekciu s názvom Veľkú nulu prstom na tabuľu, ktorou priamo reagoval na situáciu okolo FPU. Dramaturgický tím do nej totiž zaradil päť inscenácií nezávislých divadelných subjektov, ktorým Rada FPU zamietla podporu napriek tomu, že odborná komisia ju odporučila prideliť. A práve slová ako solidarita, ľudskosť, no tiež odolnosť či vzdor sa najčastejšie objavovali nielen vo festivalových rozhovoroch, ale častokrát aj v samotných inscenáciách. Najmä po zhliadnutí finálnej desiatky si diváci a diváčky určite kládli otázku, či sú kultúra a umenie zrkadlom sveta, alebo skôr signalizujú zmeny a napätia, ktoré dnes ešte naplno nevidíme.

Písanie spoločného príbehu

„Celý festival je zázrakom spolupráce,“ zaznelo z úst Soni Jánošovej v diskusii, ktorá sa s vybranými kritičkami a kritikmi koná vždy v posledný festivalový večer. Spolupráca a spolupatričnosť sa prejavili nielen v ťažkých predfestivalových týždňoch, ale aj v uplynulej divadelnej sezóne. V hlavnom programe festivalu sme ich mohli vidieť v partnerstve zriaďovaných a nezriaďovaných divadiel, v inscenáciách zas v tzv. kolektívnom herectve či vo významovom odkaze. Z divadla sme v Martine neraz odchádzali s uvedomením, že všetci sa podieľame na jednom príbehu a nesieme kolektívnu zodpovednosť za jeho vývoj. Aj na Slovensku sa uplynulé roky presviedčame o tom, že kultúra je modelom spolupráce, ktorý ukazuje, že spoločnosť funguje len vtedy, keď sa na nej podieľa viac hlasov naraz. A tiež, že jej odolnosť stojí predovšetkým na solidarite, nie na izolácii jednotlivcov alebo inštitúcií.

Práve o odolnosti sa na poli kultúry v súčasnosti veľa hovorí – kladieme si otázky, ako a či je vôbec možné budovať odolnejšie kultúrne inštitúcie, rezistentnejšie tvorivé podhubie, systém imúnnejší voči devastačným zásahom politickej garnitúry. Viaceré divadelné inscenácie nám počas festivalu Dotyky a spojenia pripomínali, že spoločnosť je odolná najmä vtedy, keď si pamätá, čo ju formovalo – a keď z toho dokáže čerpať. To sme sa ale zatiaľ veľmi nenaučili. Zdá sa, že svedectvá stále chápeme skôr ako historické fakty, než morálnu zodpovednosť voči budúcnosti. Z inscenácie Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux, ktorá oživuje príbeh osvienčimských väzňov a ich útek z koncentračného tábora, si tak síce môžeme odniesť posolstvo, že pamätať si znamená aktívne vzdorovať opakovaniu násilia, následne však neváhame popierať genocídu, ktorú pácha Izrael v Palestíne. 

Na to, že zlyhávame v poučení sa z minulosti, poukazuje aj inscenácia OTA o novinárke a redaktorke Ote Plávkovej, ktorá v časoch normalizácie čelila útokom a vyhrážkam, no neustúpila zo svojich pozícií. Dnes najmä novinárky takisto čelia zastrašovaniu a aj preto autor hry Michal Ditte vložil do príbehu k Plávkovej paralelnú líniu fiktívnej investigatívnej novinárky zo súčasnosti. 

Režisérky a režiséri viackrát v inscenáciách odkazovali na súčasné spoločenské dianie. V OTE sa na klope saka jedného z hercov vynímal odznak Kultúrneho štrajku, v Nosorožcovi, podľa predlohy Eugèna Ionesca, sa medzi rekvizitami objavil obraz Rameno Seiny v blízkosti Giverny od Clauda Moneta (ktorým sa inšpirovala Martina Šimkovičová) a v jednej zo scén zaplavili javisko papiere s heslami ako „za slobodné múzeá“, „sme s vami, buďte s nami“. Hra Na Medveďov! o fingovanom výskyte medvedice a viere v dezinformácie síce vznikla na základe textu Jánosa Margittaia začiatkom 20. storočia, avšak dialógy v nej sa niekedy menia na hlasné „huliakanie“. 

Oveľa silnejšie než tieto priame odkazy však pôsobili momenty, keď si cestu do inscenácií našla súčasnosť sama. Adaptované aj autorské texty boli totiž dostatočne výpovedné bez potreby explicitných aktualizácií – ich sila spočíva práve v tom, že dokážu prehovárať k prítomnosti aj bez doslovného „prekladu“ do dnešného jazyka. Pri sledovaní inscenácie Pokladík (Every Breath You Take) o stalkingu a prekračovaní osobných hraníc sa len ťažko dalo ubrániť myšlienkam na vraždu Zuzany z Gelnice. Mrazivý bol najmä monológ Rebeky Polákovej o rozchode s partnerom, ktorý prerástol do fyzického násilia. V čase konania festivalu bola navyše zverejnená výzva Ľudskoprávnej koalície s názvom Už ani jedna!, ktorá upozorňuje na systémové zlyhávanie štátu pri ochrane žien pred násilím. 

Podobne sa realita bolestivo pretlačila aj do prijatia OTY. Po predstavení hovorila novinárka Zuzana Golianová, prepustená zo Slovenského rozhlasu, o tom, že pri premiére inscenácie na jeseň minulého roka ešte dúfala, že verejnoprávne médiá na Slovensku podobnému vývoju odolajú. Na festivale v Martine však OTU sledovala už „s hrčou v hrdle“. Emócie bolo cítiť aj v hľadisku – slzy mali počas záverečného potlesku v očiach viaceré diváčky, najmä novinárky. Aj to dokázalo, že aby bolo divadlo presvedčivé, nepotrebuje vkladať na javisko aktuálne heslá ani symboly. Stačí, keď realita dobehne jeho témy sama.

Podobne nečakane sa súčasnosť vpísala aj do performancie Nádherná záhrada po nej zostala. Tá mala pôvodne premiéru v chátrajúcom neskorobarokovom kaštieli v Horných Lefantovciach a organizátori festivalu pre ňu v Martine hľadali podobný schátraný objekt. Odrazu však začal kvôli FPU chátrať samotný festival, a tak bolo vlastne opodstatnené uviesť performanciu na divadelnom javisku. A hoci inscenácia rozpráva príbeh českej barónky Sidónie Nádhernej z Borutína, jej posolstvo presahuje historický rámec. Keď zaznie replika, že „práca v parku je niečo viac, než len pestovanie krásy“, možno túto vetu čítať aj ako metaforu kultúry a umenia. Umenie sa totiž príliš často redukuje na estetické gesto alebo voľnočasový luxus, pričom sa zabúda, že je predovšetkým prácou – dlhodobou, systematickou a často neviditeľnou. Tak ako sa záhrada nerozrastá bez každodennej starostlivosti, ani kultúra nemôže existovať bez ľudí, ktorí ju trpezlivo vytvárajú, udržiavajú a chránia.

Mobilizácia a odolnosť

Krízy nás neraz nútia premýšľať inak, „out of the box“. Siahame vtedy po neštandardných metódach, nečakaných riešeniach. Dotyky a spojenia majú zabehnutú festivalovú štruktúru, vždy vypredané sály a plné námestie počas večerného programu. Ani „narušenie“ zo strany FPU zabehnuté festivalové koľaje napokon nikam neodklonilo. Experimenty tak bolo treba hľadať skôr v režijných prístupoch. O tie sa dlhodobo usiluje napríklad režisérka Júlia Rázusová, ktorá sa v Martine predstavila dvoma inscenáciami (OTA, Nosorožec). Ako sa vyjadrila v jednom staršom rozhovore pre časopis kød – konkrétne ø divadle: „V rámci môjho výskumu ma zaujíma, kde je to integrálne fyzické konanie, ktoré môže v javiskovej situácii priniesť niečo nové, ale zároveň neilustruje vypovedané myšlienky.“ Jej inscenácie sa dlhodobo vyznačujú nápaditými scénickými prevedeniami – dôležitá je pre ňu vždy aj performatívna zložka, netypická práca so zvukom a rytmom, s obľubou cez seba vrství dialógy a pohráva sa so symbolikou. Do OTY priniesla komponovanú partitúru pre písacie stroje, v Nosorožcovi napríklad postavy namiesto cigariet fajčia kúsky karfiolu.   

Formálnym osviežením pre festival bola tiež intermediálna performancia Adama Draguna ALEX, ktorá priniesla koláž mobilnej komunikácie, videí, rekonštrukcií, rozhovorov, live cinema a živej akcie. Súčasná skúsenosť sveta je podobne fragmentovaná – istoty sa rozpúšťajú v prekrývajúcich sa verziách reality, ktoré si neraz vzájomne odporujú. V centre inscenácie stojí postava vyhoreného dramaturga, ktorý hľadá zmysel svojej práce. Postupne sa ukazuje, že strata zmyslu nemusí byť individuálnym zlyhaním, ale skôr symptómom systému, ktorý prestáva dávať ľuďom oporu.

Kultúra sa dnes čoraz častejšie ocitá v pozícii, keď musí obhajovať vlastnú existenciu. Permanentne treba dokazovať opodstatnenosť kultúrnej práce, vzdorovať neistému inštitucionálnemu prostrediu a hľadať nové spôsoby spolupráce. „Podmienky, v akých sa aktuálne slovenská divadelná kultúra nachádza, sa zapíšu do divadelných dejín zrejme ako obdobie existenciálnej neistoty, ale aj stavu mobilizácie a odolnosti,“ píšu v úvodnom texte festivalového katalógu členky dramaturgickej rady Elena Knoppová a Alexandra Rychtarčíková.

Práve slová mobilizácia a odolnosť azda najpresnejšie vystihujú aj tohtoročné Dotyky a spojenia. Festival nehovoril o spolupráci, občianskej odvahe či potrebe brániť demokratické hodnoty len prostredníctvom inscenácií. Rovnaké princípy sa premietli aj do jeho organizácie, solidarity divadelnej obce a ochoty hľadať riešenia napriek neistým podmienkam. Festival tak nebol len prehliadkou toho, čo slovenské divadlo v uplynulej sezóne vytvorilo. Stal sa dôkazom, že kultúra nie je iba obrazom spoločnosti, ale aj jedným z miest, kde sa jej odolnosť každodenne vytvára.