Boh malých aj veľkých vecí

Dnes je pomerne bežné označiť žartovným tónom matku – najmä tú svoju – za šialenú. Napriek tomu sa však okolo témy komplikovaných väzieb s primárnou vzťahovou osobou stále našľapuje opatrne až pietne. Do veľkej miery pretrváva romantizácia a tabuizácia matiek, ktoré ich zalievajú do hromadného jantáru, kde sa z nich stávajú sväté obrázky: milujúce, trpiace, nedotknuteľné.

Voči tomuto prístupu prirodzene povstáva skvadra vydedenkýň a vyvrheľov s vlastnými príbehmi. Tie bývajú často reduktívne a v štýle feedu generovaného otravným algoritmom sa oháňajú repetitívnym názvoslovím skloňujúcim narcistické črty alebo priamo poruchu osobnosti (najvyššia forma). Dospelé dieťa ukazujúce na takúto matku prstom spravidla prežije zvyšok života na kazateľnici, z ktorej ľuďom hlása o vlastnom trpiteľstve – často s humorom či iróniou –, no koniec koncov s intenzitou a nemennosťou odkazujúcou na vlastnú matku.

Memoárová kniha Mother Mary Comes To Me od Arundhati Roy nepochybne poteší fanúšikov a fanúšičky jej predchádzajúceho románu Boh maličkostí. Celkom iste poteší aj deti psychicky a inak ubité rodičmi.

Indická spisovateľka a aktivistka sa v najnovšej knihe rozhodla vyrovnať so smrťou a životom vlastnej matky Mary Roy. Prvá časť memoárov nás tak cez úvodné patálie zavedie do Kéraly. Konkrétne do mesta, v ktorom spoznáme kulisy spomínanej knihy ovenčenej Bookerovou cenou. Práve v odkaze na známy debut sa ukrýva aj hlavný dôvod, prečo som po Mother Mary Comes To Me siahla. Nebudem sa však tváriť, že sa ma aspoň čiastočne netýka aj jantár, kazateľnica a ostatné náležitosti.

Rovno priznám tiež fakt, že nebyť toho, že som sľúbila o knihe napísať, zrejme by som ju v jednom momente definitívne zatvorila a posunula ďalej. A keď už sme pri priznaniach, prezradím i dejový zvrat spojený s čítaním knihy a šťastný koniec a použijem na to obľúbenú rozprávačskú floskulu: bola by to chyba!

Začiatok knihy, respektíve dobrá polovica memoárov je síce bohatá na informácie o autorkinom citovo vyprahnutom detstve, chronologicky solídne vystavaná a psychologicky hutná, chýba jej však elegancia a ľahkosť, a možno najmä určitá divokosť a šťavnatosť, na ktorú sme si u nej zvykli. Pochopiteľne, písať o matke, s ktorou Arundhati Roy spájal celoživotne komplikovaný vzťah bez zmäkčujúcej žinenky vo forme fikcionalizácie, muselo byť náročné. Získať odstup od takého gigantického objektu, akým je vlastná matka, si vyžaduje nielen čas a priestor v realite, ale aj v počte knižných strán. Asi najviac ma iritovali časté dovysvetľovávanie, podčiarkovanie point a štylistické výkričníky pôsobiace ako lopaty. Kapitálky zvýrazňujúce emocionálne nabité momenty (napríklad Vykúpenie) či nadužívanie metafory „chladnej mole“ zrecyklovanej z Boha maličkostí patrili medzi ďalšie dráždidlá.

Prvá polovica knihy odohrávajúca sa medzi excentrickým príbuzenstvom je značne zaťažená prežívaním dieťaťa/detí, na ktoré matka nehľadí s láskavosťou a empatiou, ale naopak – s podráždenosťou a často až otvorenou krutosťou či nenávisťou. U Mary Roy má teplé miestečko len inštitúcia, ktorú založila a po zvyšok života viedla. Jej škola otvárajúca v Indii nové a dovtedy nedostupné možnosti pre dievčatá a chudobné žiactvo bola progresívna snáď v každom ohľade. A je zrejmé, že Mary Roy piplala svojho „miláčika“ – rozumej školu – nielen ako skutočná vizionárka, ale aj ako skvelá – áno – matka. „Bolo úplne jasné, ktoré dieťa bolo matkiným obľúbencom. Svoje najmladšie dieťa milovala, bojovala zaň a ochraňovala ho, ako len mohla. Tento typ sústredenej, zúrivej lásky, bez ohľadu na to, čo si vyberie za svoj objekt, predstavuje lásku, ktorá je požehnaná. Výzva pre nás nevyvolených a sledujúcich, ako nás láska obchádza, je poučiť sa z nej, kochať sa ňou, a nedopustiť, aby sme zatrpkli či sami stratili schopnosť milovať.“

Tomuto manifestu ostane Arundhati Roy, zdá sa, verná. Napriek frekventovanej očnej gymnastike, ktorú vo mne podnecovala prvá časť knihy plná podobných veľkolepých fráz, sa autorke podarilo vyhnúť sa sebaľútosti a dokonca aj hnevu či populárnej laickej diagnostike z úvodu tohto textu. Miestami trošku hrubými ťahmi načrtne neľahkú pozíciu dieťaťa/detí, v akej sa s bratom ocitli. Človek musí zároveň oceniť, ako zanovito odmieta rolu obete. Nesporne grandióznu osobnosť matky vníma a neskôr aj prijíma ako nevyhnutný dôsledok jej vlastnej villain origin story. A hoci nespochybňuje jej malígny vplyv na vlastné detstvo, nemá problém vykresliť Mary Roy so zaslúženou úctou: ako vizionárku so „správnymi“ názormi, revolucionárku s rovnostárskym duchom, feministku bojujúcu za práva žien a meniacu systém (cez právo žien dediť nehnuteľnosti), progresívnu pedagogičku, osvietenkyňu s ekologickým prístupom a tak ďalej. Nič z tejto bohumilej a doslova pozitívnej energie síce neuplatňuje vo vzťahu k vlastným deťom, keďže sa často správa ako agresívna psychopatka, ale… Arundhati Roy vždy nájde „ale“, ktoré ju sprevádza až do samostatnosti a dospelosti, kedy sa zázračne stáva sama sebou. Nakoniec musíme byť otvorene nepriateľským rodičom vlastne vďační – na rozdiel od rodičovských jednotiek gniavených skrytejšími patológiami sa voči nim aspoň dá jednoznačnejšie vyhraniť.

Kniha pre mňa nabrala nový dych vo chvíli, keď sa autorka vedome rozhodla, že sa od matky musí odstrihnúť a začať nový život v Dillí. Prežijeme s ňou štúdium architektúry, v mnohom inšpirované matkiným výberom environmentálne zmýšľajúceho architekta Laurieho Bakera, ktorý postavil školu v Kérale, divoké roky squatovania, nové kamarátstva a prvé vzťahy. Bývame s ňou v príšerných podmienkach v indickom veľkomeste, zažívame sexizmus aj nedostatok peňazí. A sledujeme, ako sa mladá žena, ktorá dostala od matky do vienka v podstate len nekonformnosť, opája vlastnou voľnosťou.

Sloboda uvažovať mimo všetkých zabehaných rámcov nasmeruje Arundhati Roy napriek titulu z architektúry do filmárskeho prostredia. Odtiaľ k napísaniu románového debutu Boh maličkostí, a potom na dráhu aktivistky, ktorá otvorene píše o zložitých ľudsko-politických témach sužujúcich rodnú Indiu. Protestuje – fyzicky aj slovom – proti výstavbe megapriehrad na rieke Narmada, vzrastajúcemu nacionalizmu a útokom voči moslimskému obyvateľstvu, jadrovému zbrojeniu aj nezmyselnej, násilnej a desivej situácii v Kašmíre. To všetko nám zrkadlí boje a vojny, ktoré registrujeme vo vlastnom geopolitickom zornom poli, tu a teraz. Ukazuje nám, ako sa nebáť o nich hovoriť, reagovať na ne, nedať sa umlčať.

Prvú polovicu knihy teda tvoria intímne memoáre. Druhá časť, v ktorej autorka rekapituluje prostredníctvom esejí celoživotnú aktivistickú činnosť, funguje ako ostrá politická kritika indického štátu. S Indiou má, podobne ako s matkou, neľahký vzťah. Amit Chaudhuri to v recenzii knihy pre Guardian vystihol: „Roy Indiu miluje hlbokou láskou, no národný štát nie je India a lásku jej neopätuje. Tento konflikt môžeme prirovnať k jej vzťahu s Mary Roy, hoci sa zásadne líšia.“ Určitý rozpor v autorke vyvoláva aj medzinárodný úspech jej knižnej prvotiny. Prostredníctvom nečakanej zmeny – nielen na poli vlastnej finančnej situácie – sa jej témy a problémy spojené s globalizáciou dotýkajú osobným spôsobom.

Arundhati Roy sa však, podobne ako Mary Roy, vykupuje niečím, čo je väčšie než ona. A to sa nakoniec dá povedať aj o jej memoároch. Pre obe – knihu a azda aj pre samotnú autorku – je dôležité, že témy aktivizmu prekročia tieň osobného naratívu a autorka ich nechá na čitateľstvo dopadnúť v celej ich aktuálnosti. Mother Mary Comes To Me nám prináša priveľa podnetných úvah o vzťahoch, písaní a tvorbe, o slobode a svete ako takom, aby sme sa nechali odradiť v podstate marginálnymi nedostatkami textu.

Arundhati Roy: Mother Mary Comes To Me.  Hamish Hamilton,  Penguin Random House, 2025.

Autorka je prozaička.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.