Habeš jest tak stary, że już zdążyłem tam umrzeć i wstać z martwych.

Z centra Sečoviec je cesta k vylúčenej osade priama. Napriek tomu cez ňu musím niekoľkokrát prechádzať, obchádzať po obidvoch stranách zaparkované autá a čakať na prechode, kým ma nechá prejsť niektoré z príliš rýchlo idúcich vozidiel. Sečovce boli odjakživa dopravným uzlom. Avšak namiesto erdžania koní a hrkotania záprahov počujem počas chôdze motory áut, kamiónov či autobusov. Kakofóniu periodicky dopĺňa štekot zúrivých psov, ktoré na mňa vybiehajú spoza plotov. Tento útok na zmysly je pre obyvateľstvo osady každodennou súčasťou ich pešej cesty do mesta a naspäť. Na trase tiež míňam obchody s potravinami. Čím bližšie k osade, tým viac klesá ponuka sortimentu a stúpa jeho cena. V poslednom dome pred osadou sídli komunitné centrum charity. Od neho k osade vedú vyšliapané cesty cez pole, ktoré vylúčenú lokalitu izoluje od zvyšku mesta.

„Aký starý je Habeš?“ pýtam sa detí pri unimobunke, v ktorej pred chvíľou nacvičovali rómske tance. Zaskočene na mňa pozerajú, lebo túto otázku nečakali. Už vôbec nie potom, ako som im práve vysvetlil, čo ma znovu priviedlo do Sečoviec. Po niekoľkých číselných odhadoch sa ozve jedenásťročný Zdenko: „Habeš je tak starý, že už som tam stihol umrec a vstac z mŕtvych.“

Habeš, ako miestni volajú osadu v Sečovciach, som navštívil po prvýkrát minulé leto. Spoločne so združením Art Aktivista sme pripravovali workshopy a kreatívne dielne pre deti navštevujúce komunitné centrum. Deti nás privítali s nevyčerpateľnou energiou a láskou. V obrovskom počte s nami spolupracovali na všemožných aktivitách a hrách. Neskôr nás previedli osadou. Ukazovali nám ich príbytky. Takzvané chyže vyrobené z plechu, tehál či odpadového materiálu sa rozprestierajú na miernom kopci. Všetky bez stavebného povolenia, vody či kanalizácie. Jediný zdroj vody v osade dodnes predstavujú dva vodovodné kohútiky pred jednou z troch bytoviek. Na viacerých miestach sa nachádzajú hory odpadkov a po osade sa túlajú psy, ktorých sa boja aj niektorí z našich tunajších kamarátov. Počas rozhovorov s mestskými policajtmi a ďalším obyvateľstvom vyznel súčasný stav osady, v ktorej žije okolo 2 300 ľudí, ako už niekoľko rokov zaseknutý a celkom bezvýchodiskový.

Na konci minulého roka vyšiel v Denníku N rozhovor s antropológom Andrejom Belákom na tému opakovaných požiarov v osadách. Belák v ňom nedostatočný súcit spoločnosti k tragédiám odôvodňuje aj chýbajúcim povedomím o dôvodoch, prečo sa Rómovia a Rómky nachádzajú vo vylúčených prostrediach: „Máme tu 400 až 500 takýchto lokalít, no ešte sa mi nestalo, že by som prišiel do obce a niekto z obyvateľov by tušil, ako vznikla miestna osada,“ popisuje v rozhovore. Práve história vzniku týchto lokalít totiž často odhaľuje dlhodobé procesy marginalizácie a pretrvávajúce zlyhávanie v zabezpečovaní základných životných potrieb ich obyvateľstva. V porovnaní s väčšinovými sídlami je skúmanie príčin, ktoré viedli k sociálnemu vylúčeniu obyvateliek a obyvateľov mimoriadne relevantné. Osade v Sečovciach, tak ako mnohým ďalším na Slovensku, nechýba len dôstojná infraštruktúra pitnej vody, kanalizácie a odpadu – osada akoby trpela amnéziou, ktorá znemožňuje vidieť minulosť či aspoň hlavné míľniky, ktoré viedli k jej chmúrnej súčasnosti. Na rozdiel od pamätníkov, ktoré nájdete snáď v každom meste či obci, sa v Habeši nachádza len betónový podstavec. Kedysi na ňom stála socha Krista na kríži. Dnes je na ňom prázdno.

Ja sa nehanbím za to, kde žijem

Jedným z mojich kamarátov v Sečovciach je Erik. Spoznali sme sa počas letných sečovských ateliérov Art Aktivistu. Erik hrá na bubny, študuje na strednej odbornej škole a pomáha v komunitnom centre. Spoločne s mamou, ďalšími súrodencami a bratrancom bývajú v jednej z troch bytoviek v Habeši. Keď prídeme k nim do bytu, Erikova sestra stlmí televíziu. Zatiaľ čo ostatní súrodenci jedia a hrajú sa na telefónoch, rozprávame sa s Erikovou mamou Lenkou. V osade pôsobí ako asistentka osvety zdravia. Prácu vyhľadala po tom, ako sa niekoľko rokov sama starala o svoje deti. Od Erikových štyroch rokov musela chodiť po drevo, variť, upratovať, vychovávať deti a viesť domácnosť takmer bez peňazí. Na náročné obdobie, kedy ešte bývali v chyži, dnes spomína s odstupom. Keď si našla zamestnanie, presťahovali sa do bytovky.

Ich byt je zachovalý a udržiavaný, no bytovka sa nachádza na pokraji havarijného stavu. Na okoloidúcich kričí zoškrabaná fasáda odkrývajúca základy stavby či rokmi vyoblené hrany schodov. Častokrát je pre Lenkine kolegyne doktorky vraj nepochopiteľné, ako napriek podmienkam, v ktorých žije, prichádza do práce tak starostlivo upravená. Predsudky voči čistote obyvateľstva osady sú jedny z najfrekventovanejších stereotypov, s ktorými som sa stretol počas rozhovorov s nerómskym obyvateľstvom mesta. Keď sme s Erikom navštívili novootvorenú kaviareň, čašníčka nemohla uveriť, že taký „fešák“ ako on môže bývať v Habeši. Jedna z Lenkiných kolegýň nedávno prišla na návštevu. Chcela na vlastné oči vidieť, ako je možné udržiavať v byte čistotu bez vodovodu. Podmienky v osade však neprestávajú rozhorčovať ani samotnú Lenku: „Žijeme v 21. storočí a my tu nemáme vodu?“ vysloví otázku, ktorá na Slovensku trápi približne pol milióna ľudí. Vadí jej aj blato, ktorému sa počas daždivých dní takmer nedá vyhnúť. V osade sa totiž nachádza len jedna vybetónovaná cesta. Erikovi zase prekáža nepríjemný zápach, ktorý sa neraz šíri z kôp odpadu. 

V jednom momente sa Lenky pýtam, či ju návštevy, ako tá moja, neotravujú. Hovorí mi, že je rada, keď sa ľudia zaujímajú o ich situáciu: „Ja sa nehanbím za to, kde žijem. Keby som mala inú možnosť, tak tu nezostanem.“ Žije tu od detstva. Jej dedko bol svojho času vajda (vodca či hovorca skupiny rómskeho obyvateľstva, pozn. autora). Na osadu v detstve si v mnohých aspektoch pamätá farebnejšie v porovnaní s jednotvárnosťou dneška. Keď sa pýtam, či nevie o nejakých fotografiách z tých čias, krúti hlavou. Nikto vraj žiadne nemá. Minulosť si tak musím predstavovať len na základe spomienok obyvateľstva. Kedysi tu vraj Rómovia a Rómky žili v malebných domčekoch. Stavali sa odlišným spôsobom ako v súčasnosti. Na poli nad osadou sa pásli kravy, a tak sa na kostru domu nakydal hnoj, ktorý keď zaschol, natreli ho vápnom a nakoniec namaľovali. Obydlia pôsobili útulnejšie a krajšie. 

Čo sa podľa Lenky za uplynulé roky zmenilo najviac? Vraj poklesol najmä rešpekt k starším. Spomína tiež nárast počtu áut či prítomnosť mobilných telefónov. Prekáža jej aj fádnosť súčasného života. Kedysi bývali diskotéky aj dvakrát do týždňa: „Teraz tu není nič. Vôbec. Zapadákov,“ povzdychne si. Dokonca ani 1. máj sa dnes neoslavuje. Lenka spomína, že kedysi sa máj staval aj v Habeši. „V minulosti bolo lepšie jak teraz. Človek tu len čaká – čo porobí, čo navarí... predtým to tak nebolo. Človek sa aj radoval. Ale teraz, či máš, či nemáš, či jak žiješ, len ideš ďalej, bo musíš.“ 

Podobné zotrvávanie v stave bez akejkoľvek perspektívy mi priblížilo viacero rodín. Jedným z párov, ktorému ma Erik predstavil, boli Dušan s Helenou. Pred šiestimi rokmi, keď sa Dušan vracal z práce v hlavnom meste, dostal porážku. Odvtedy nedokáže takmer vôbec hýbať pravou stranou tela. Ťažkosti mu robí aj rozprávanie. S manželkou bývajú v malej chyži, ktorá sa skladá z dvoch menších miestností – kuchyne a spálne. Helena sa o Dušana stará sama. Jediný zdroj vody sa nachádza zhruba 100 metrov od ich brány, najbližší obchod na druhej strane osady. Erik ich z času na čas vozí autom do centra, aby nemuseli kupovať len predražené potraviny. Helena mi nástojčivo ukáže igelitky plné liekov, ktoré musí Dušan užívať. Obaja sa obávajú, aby zdravotné komplikácie nepostihli aj Helenu. Dôsledky takého scenára si nevedia a asi ani nechcú predstavovať. 

Prípad Heleny a Dušana je špecifický v tom, že sa v minulosti z osady odsťahovali. Štyri roky bývali v byte v meste. Po čase však majiteľ začal byty rekonštruovať a po rekonštrukcii nedokázali platiť zvýšenú cenu nájmu. S ich príjmom nemali veľmi na výber, preto sa vrátili naspäť na Habeš. Žiadosť na mestské nájomné bývanie podali už trikrát. Neúspešne. V osade im chýbajú hlavne sociálne zariadenia. K ich príbytku nechce prísť ani záchranka, čo ešte viac komplikuje dochádzanie na vyšetrenia. Helena si osadu pamätá ako čistejšie miesto. Zvyklo sa vraj viac upratovať. Dvory jednotlivých domov boli takto na jar „čisté jak sklo“. Spomína si na ovocné stromy a studne. No zo všetkého najviac smutne poznamenáva, že sa z osady do veľkej miery vytratila solidárnosť a vzájomná pomoc. Dôvod? Ukazuje na chleba a zeleninu v dreze a popisuje, ako málo toho všetci majú. Každý v osade si dnes len stráži to svoje. Rozhovor sčasti sklamane, no s rozhodnosťou v hlase, uzavrie: „Švet je dobrý. To ľudzia nie sú dobrí.“ 

Keby boli mohli, tak nás postrieľajú

Erik kráčal v Habeši vždy o krok predo mnou. No keď bez zaklopania otvoril dvere a bez akéhokoľvek zaváhania vošiel hlbšie do bytu či príbytku, medzera medzi nami sa vždy o pár krokov zväčšila. Na bezprostrednosť návštev som si ani po prvých dvoch dňoch nevedel zvyknúť. Zdravil som sa už od dverí, dúfajúc, že s mojím „dobrý deň“ nevydesím rodinu, ku ktorej práve prichádzam. Erik ma vždy popoháňal dnu, nechápal, prečo nejdem rovno za ním. Bolo to tak, aj keď sme navštívili jedného zo starších obyvateľov osady. Zdeno Farber v nej prežil takmer celý svoj život a počas socializmu bol jedným z rómskych aktivistov v komisii pre riešenie „cigánskej otázky“.

„Sluchaj sem,“ povie pán Farber ako si sadá na posteľ a ukazuje mi, aby som si sadol na stoličku oproti. Pri spomienkach na minulosť v osade mi opisuje celkom iný obraz, než akého sme dnes svedkami. Osada bola čistejšia, rómske domy krajšie a na mieste, kde stoja tri bytovky, žilo nerómske obyvateľstvo. Mená jednotlivých rodín si pán Farber pamätá doteraz. Domy mali veľké záhrady s ovocnými stromami a aj Rómovia v tom čase ešte pestovali zeleninu či ovocie. V letných mesiacoch sa zvyklo spať vonku pod stromami. „Tak bolo čisto. Žiadny patkaň. Žiadne posraté dagdze (lokálne nárečie pre slovo niekde, pozn. autora),“ spomína. Naopak v zime, keď sa zemiaky ponorili do vody a položili na mašinu, starší muži či ženy rozprávali príbehy a zážitky zo života. Keď mu ešte dnes príde „do glavy“, čo napríklad jeho dedo „utorel“, je mu do plaču.

Výstavba bytoviek v osade znamenala radikálny zásah do fungovania a nažívania v osade. Pôvodná celoštátna koncepcia počítala s rozptylom rómskeho obyvateľstva. Na úrovni mestského výboru sa už od 70. rokov spomína likvidácia osady a jej náhrada novým sídliskom v rovnakej lokalite. Je otázne, či bolo v pláne do bytoviek nasťahovať aj ľudí z majority, no byty boli údajne pridelené predovšetkým Rómom a Rómkam, ktorých príbytky boli kvôli výstavbe zbúrané. Pán Farber im vraj odovzdával kľúče. Navyše došlo k výstavbe tesne pred revolúciou. Vízia sídliska sa nenaplnila a do bytoviek sa presťahovala len časť ľudí. Väčšina rómskeho obyvateľstva tak napriek pôvodnému plánu socialistického režimu zostala sústredená na jednom mieste.1

V spisoch z mestského výboru Sečoviec som sa dočítal, že pri riešení takzvanej cigánskej otázky sa najčastejšie pracovalo s dokumentáciou dochádzky dospelých do práce a detí do škôl či škôlok. Podobne ako dnes bolo jedným z bývalých nariadení pozastavenie prídavkov pre pracujúcich rodičov detí, ktoré mali vyššiu absenciu. Pozoruhodné sú aj záznamy o dočasných opatreniach, ako zasypanie blatistej cesty štrkom, opakované deratizácie či úpravy studní, ktoré mali riešiť tie najnevyhnutnejšie problémy osady. Napriek oficiálnemu uznaniu rómskej minority za národnostnú menšinu na Slovensku v roku 1991, bola realita pre Rómov a Rómky po revolúcii drsná. Začiatkom 90. rokov množstvo rómskych občanov a občianok prišlo o svoje zamestnanie, ktoré dovtedy garantoval režim. Bez práce a s narastajúcou nevraživosťou a rasizmom v spoločnosti prišlo obdobie, kedy aj podľa slov nerómskych respondentov situácia v osade vyústila do naozaj slabých sociálnych podmienok. „Teraz prišla tá demokracia a už sa kradlo. Prepadávali starých ľudzí,“ urobil pán Farber na chvíľu pauzu, „tak nás znenávidzeli, že keby boli mohli, tak nás postrieľajú. Stačí, keď jeden urobí, ale ešte nepísali, že Marek abo Vlado to urobil, ale globálne berú nás. ,Rómovia tam z osady pobili gádža a zabili hoʻ a hotovo. Ale menovite nie,“ opisuje pán Farber, ako aj spravodajstvo pomáhalo živiť diskriminačné stereotypy v spoločnosti. Je tak otázne, čo „krasota“, ktorou pán Farber opisuje obdobie v osade pred výstavbou bytoviek, skutočne znamená v kontexte temných 90. rokov a pochmúrneho dneška.

Domček po domčeku

Ani od pána Farbera som sa však nič o histórii vzniku osady nedozvedel. Azda najbližšie som sa k nej dostal prostredníctvom skopírovanej dvojstránky z knihy Sečovské obrázky od Štefana Korčmároša, ktorú mi doniesol poslanec mestského zastupiteľstva a znalec miestnej histórie Peter Sklenčár. Tá vznik osady datuje do roku 1883, kedy sa „radní páni po dlhých prieťahoch rozhodli vysťahovať Cigánov z mesta“. Rozhodnutie postihlo všetky Rómky a Rómov bez zamestnávateľa. V meste mohli zostať iba hudobníci, kováči či nádenníci na veľkostatkoch. Zvyšných Rómov, živiacich sa „príživníckym spôsobom“, vykázali na pozemok blízko potoka Trnávka, ktorý im „darovalo“ mesto. Ten však Rómom na papieri pravdepodobne nikdy nepatril a asi sa nachádzal o niečo južnejšie od miesta, kde leží osada dnes. Už tu sa dá sledovať proces, v ktorom sa systém snažil zbaviť ľudí, ktorí ohrozovali poriadok mesta. Izolovaná skupina vyznačujúca sa „asociálnym charakterom obživy“ mala podľa Korčmároša časovo obmedzený dokonca aj vstup do mesta za účelom žobrania.

Pre potreby mojej reportáže ma vyhľadal Jozef Bánoci, bývalý policajt a kurátor v reformovanej cirkvi v Sečovciach. Na ulici Nová, okolo ktorej sa rozprestiera osada Habeš, vznikli podľa jeho výpovede prvé domy v medzivojnovom období. Rodina jeho svokry a rovnako ďalšie povojnové vdovy a siroty, dostali v tejto lokalite pozemok ako pomoc od mesta. V tomto období tu údajne Rómovia a Rómky ešte nebývali. Zopár ich žilo v príbytkoch ďalej pri potoku. Rómska komunita sa rozširovala postupne, „domček po domčeku“ a vždy s novou rodinou sa približovala k Novej ulici. V oblasti vraj narastali konflikty a nezhody medzi dvoma skupinami obyvateľstva. Bánociho svokra sa z miesta odsťahovala v roku 1961 po tom, ako jej jedna z Rómok prišla kamarátsky dohovoriť, že ak sa čím skôr neodsťahuje, s rozrastajúcou sa rómskou osadou od nich nikto dom nekúpi.

Napriek tomu, že Jozef Bánoci celý život pracoval ako policajt v priľahlom meste a s Rómami a Rómkami prichádzal denne do kontaktu, nikdy mu žiadnym spôsobom nebola priblížená rómska kultúra či aspoň jej základné rozdiely voči majoritnej. „Tým sa tu nikto nezaoberal,“ odpovedal na moju otázku. Na vzťah k rómskej kultúre som sa pýtal aj ďalších nerómskych respondentov a respondentiek zo Sečoviec, no nikto z opýtaných sa počas štúdií na škole či kdekoľvek inde nestretol s akýmkoľvek osvetlením rómskej kultúry, jej zvykov či odlišností. Vytesnenie rómskej prítomnosti je zjavné aj v oficiálnom obraze dejín mesta. Na žiadnej z pamätných tabúľ o histórii Sečoviec ani v novootvorenom mestskom múzeu nenájdeme zmienku o rómskom obyvateľstve, ktoré je s týmto mestom spojené minimálne posledných 150 rokov a tvorí tretinu jeho súčasného obyvateľstva. Peter Sklenčár, ktorý stojí za oboma spomenutými mestskými pamätihodnosťami, túto absenciu odôvodnil tým, že podľa neho nemožno o rómskom obyvateľstve ani o jeho histórii napísať nič pozitívne a historicky významné. 

Osada ako protisvet

V jedno popoludnie opäť navštívim deti v komunitnom centre. Pred kvapkami dažďa sa spoločne s jednou zo starších dievčat, Evou, schováme pod strechu altánku. Kreslíme si, učí ma rómske slová a ako všetky ostatné deti sa ma neúnavne pýta, prečo so mnou tentoraz neprišla moja partnerka. Po štvrtý deň v rade jej vysvetlím, že je na istý čas v Poľsku a tým ju trochu upokojím. „Ja som sa bála, že už nejste spolu,“ vysvetľuje svoju oduševnenú zvedavosť. Keď jej ďalej rozprávam, že z kamarátov a kamarátok, s ktorými sme minulé leto navštívili Sečovce, som zostal v Prahe už len ja, v očiach sa jej zračí hrôza. Priam akoby som hovoril o ich smrti. Radšej jej preto nespomínam, že moja rodina žije v štyroch krajinách a nestíham navštevovať ani svoju malú neter. Uvedomujem si totiž, že spôsob života, ktorý je v mojom sociálnom kruhu celkom bežný, pôsobí na Evu ako nočná mora. Keď sa snažím vcítiť do jej reakcií a otázok, začína sa aj mne zdať môj život vlastne trochu strašidelný. Eva si takú stratu blízkosti v rodine ani nedokáže predstaviť. Bezprostrednosť vo vzťahoch, akú majú ľudia v Habeši, som v takej intenzite dosiaľ nezažil. Pomaly som začínal rozumieť Erikovým slovám z telefonátu počas jeho krátkeho pobytu v Nemecku. Hovoril mi, ako veľmi mu chýba Habeš, a že hoci rád cestuje, už aj po dni v Košiciach sa veľmi teší domov.

Na túžbu po návrate domov sa zameriava Jaroslav Skupnik v jeho eseji Světy za zrcadlem. Aj keď osada nemusí poskytovať dôstojné bývanie ani základné podmienky na život, funguje ako istý „protisvet“ voči majoritnej spoločnosti. Obyvateľstvu poskytuje potvrdenie a uznanie životných hodnôt a vlastnej identity, ktoré častokrát nenachádza nikde inde. „Její obyvatelé po materiálním blahobytu samozřejmě také touží, ale mnohdy ve světě osady raději zůstávají a do světa osady se navzdory jejím bídným podmínkám vracejí, protože v ní nejsou sami, nejsou v ní zrůdami, ale lidmi.“

Porozumieť situácii ľudí žijúcich vo vylúčených lokalitách vyžaduje viac, ako len poznať historický kontext. To sa snažil načrtnúť Andrej Belák v spomínanom rozhovore a podobne na moje otázky odpovedal aj historik Ondrej Ficeri. Navyše, osady na Slovensku stále vznikajú, každá má vlastnú históriu a o to komplikovanejšie je zovšeobecňovať spôsob ich vzniku. Dejiny osady v Sečovciach sú natoľko obsiahle a nepreskúmané, že sa mi podarilo dostať k len štipke stôp, ktoré vedú k jej dnešnému stavu. Z vyššie uvedených zdrojov však vyplýva, že jej vylúčenie presahuje viac ako storočie. Ťažko povedať, ako dlho sa osudy obyvateľstva nachádzajú v izolovanom stave bez perspektívy akejkoľvek budúcnosti.

Osadu Habeš v mnohých aspektoch charakterizuje diaľka. Tú však nedefinujú len kilometre či stovky metrov, ktoré osadu delia od najbližšej autobusovej zastávky, centra mesta či okraja Sečoviec. Je to aj vzdialenosť, ktorá neumožňuje obyvateľstvu, aby mohlo byť skutočne vypočuté, či dosiahlo na rovnaké životné podmienky a štartovú čiaru v živote ako ostatní. Najpálčivejším problémom osady tak možno ani nie je segregácia, ale nepovšimnutosť. To, čo jej obyvateľkám a obyvateľom istým spôsobom umožnilo zachovať si vlastné formy spolunažívania a sociálnej organizácie, sa zároveň zdá byť tým istým, čo osadu celé desaťročia oslabuje a ochudobňuje.

Počas nášho rozhovoru mi znenazdajky pán Farber opísal nasledovný príbeh: „Zomrel a začal potom búchať. Na truhlu. Prišla rodina sa pomodliť, naraz počuli, že búcha. Vybrali ho a ruky mal tak, jak mal.“ Aj súčasný stav Habeša môže na prvý pohľad vyvolávať dojem, že osada už neprejavuje žiadne známky niekdajšieho života. Napriek amnézii, ktorá ju postihla, v nej však naďalej prežívajú spomienky na dôstojnejšiu minulosť. Vrstvy problémov – zápach, odpad, diskriminujúce stereotypy či každodenný existenčný zápas – pod sebou nepochovávajú len minulosť, ale aj kľúčové hodnoty, ktoré pre obyvateľstvo definujú domov, zatiaľ čo pre zvyšok majoritnej spoločnosti sú tieto problémy neviditeľné.

Pre tých, ktorí sú ochotní pristúpiť bližšie a presvedčiť sa, či spod všetkých nánosov stále neprichádzajú známky života, je klopanie zreteľné. Otázkou zostáva, ako o jeho existencii presvedčiť tých, ktorí ho počuť nechcú.

Autor je študent a pracovník v nevládnej neziskovej organizácii zameranej na rozvoj detí, mladých ľudí a rodín žijúcich v sociálne nepriaznivých podmienkach v Českej republike.

Mená niektorých respondentiek a respondentov boli pre ich ochranu zmenené.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.