Odraziť sa z totálneho dna

Zoskupenie Tanečno už niekoľko sezón výrazne spoluvytvára charakter scény slovenského súčasného tanca. Do tohto kontextu prišli jeho členovia s energiou a snahou o komplexnosť svojich aktivít – od vytvárania vlastných diel, cez workshopy, až po organizovanie letného festivalu v Námestove s rovnakým názvom, ktorý sa postupne vyprofiloval na jednu z očakávaných udalostí letnej festivalovej sezóny. V júni sa predstavili v Divadle Aréna so svojou najnovšou premiérou V.

Jednou z tendencií, ktorá v neľahkých časoch mení perspektívu súčasného tanca na o čosi pozitívnejšiu, je vznik cyklu Tanec v Aréne, novej dramaturgickej línie Divadla Aréna v Bratislave, ktorá dáva priestor pre prezentáciu diel súčasného tanca. Premiéra performancie V bola ďalším podujatím v rámci tejto začínajúcej línie pod gesciou choreografa Andreja Petroviča ako dramaturga a rovnako tak bola vyvrcholením bratislavskej edície festivalu Tanečno, ktorá sa po prvýkrát konala aj v hlavnom meste.

Názov diela V môže mať v sebe skrytých viacero konotácií od znaku slobody či odvolanie sa na počet sól, z ktorých je performancia zložená. Ide o päť sól pohybovo a výrazovo rôznorodých a výrazných performerov a performeriek, v ktorých pätica transformuje svoju neraz zložitú východiskovú situáciu do nového stavu.

Andrej Štepita ako sólo tanečník zaujal už v medzinárodnom súbore Farma v jeskyni v performancii Český hrdina, kde hneď v úvode s energiou a presnosťou rozohral scénu s barlou. Nie inak je to aj v jeho sóle v rámci V. Využíva v ňom výbušné energické prvky s fyzickým prejavom. Dynamicky pracuje s telom a jeho možnosťami, aby energiu zase tlmil ako vedomé potlačenie emócií, ktoré sa nedajú ubrzdiť. V závere postupne prechádza k mikrofónu, ktorý otočí na diváčky a divákov. Môžeme v tom objaviť aj potrebu nielen hovoriť, ale hovoriť nahlas.

Čisto divadelné, presnejšie operné východisko vo svojom výstupe v podobe skeču rozvíja Miriam Budzáková. Niekoľko minút sa snaží dostať zo zovretia lana uviaznutého vo dverách, aby mohla vystúpiť na javisko, kde znie operná ária. Do pohybu včleňuje typické prvky filmovej grotesky ako je mimika, gradácia akcie či vtipná pointa.  

Slovo má dôležitú funkciu v sóle Matúša Szegha, ktorý na príklade svadby komentuje svoj vzťah k sebe. Spojenectvo alebo partnerstvo nie s ďalším človekom, ale so sebou samým považuje za rovnako dôležité ako vzťah k druhým. Využíva pri tom fúziu súčasného a klasického tanca, ktorú gestom, často komickým alebo ironickým, dokázal priviesť k nadhľadu a humoru.

Silvia Buranovská sa nechala inšpirovať bolestnou rodinnou stratou a konfrontuje svoj emočný vnútorný stav s tým, ako pôsobí navonok. Pohybovo i verbálne uvažuje, ako sa dostať do centra smútku nielen formálne, ale ako ho prežiť a vysporiadať sa ním. V predchádzajúcich dielach dokázala, že má zmysel pre (seba)iróniu a tu ju dokázala rámcovo spracovať aj do bolestnej témy, ktorá sa jej bytostne dotýka.

Hana Gallová sa previazaná lanom snaží z neho vyslobodiť. Práve táto snaha, akokoľvek vyčerpávajúca a smerujúca k úplnému vyslobodeniu, paradoxne nevyúsťuje do vnútornej úľavy, ale skôr do kŕča. Jazyk jej tela je založený na vystavení seba-výzvy, ktorú potom pohybovými, až akrobatickými prostriedkami dokáže eliminovať a premeniť na iný druh energie. 

Kolektív Tanečno v slovenskom kontexte zaznamenal výrazný úspech získaním ocenenia Dosky za Mimoriadny počin v oblasti tanečného divadla v roku 2023. Stalo sa to ako vôbec prvému nezávislému tanečnému súboru. V dielach, kde tancujú spoločne, cítiť ich rozdielnosť v pohybových nuansách, reakciách. V uvedených sólach ich pohybový jazyk môžeme spoznať komplexnejšie, ale nie tak detailne, ako by si dané performancie vyžadovali. Performeri a performerky nechávajú vyrozprávať svoje telá. Vo svojich mikrosvetoch sú sami alebo samé, ale necítiť medzi nimi tak premyslené prepojenie ako v súborových dielach. Vyžadovalo by si to asi ráznejší režijný či dramaturgický zásah. V sólach cítiť skôr encyklopedickú strohosť, snahu, hoci zaujímavú, ale v mnohom zložitú tému zúžiť do niekoľkých okamihov, pričom priestor pre rozvinutie choreografií do ešte presnejších a hlbších poínt, ako sme zvyknutí z ich predchádzajúcich diel, tam ešte stále bol.

Autor je divadelný a tanečný kritik

Kolektív Tanečno: V. Písané z premiéry v Divadle Aréna 14. júna 2026.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.