Căutați fisuri în oraș și în sistem. Gândire în timp ce citiți cartea Beranidlo Imaginației

Nezávislé družstevné vydavateľstvo UTOPIA LIBRI vydalo tento rok knihu venovanú mestským intervenciám a aktivizmu s názvom Beranidlo imaginace  ̶ Příručka městské neposlušnosti. Ide o pomerne nesúrodú koláž textov, dokumentárnych fotografií, poznámok, spomienok a rozhovorov editovaných umelcom a aktivistom Vladimírom Turnerom. Zoznámi nás s históriou českých aj slovenských mestských zásahov od anonymného pouličného rebelantstva až po filozofujúce umelecké intervencie. Môj text nemá ambíciu usporiadať a sprehľadniť túto hravú nesúrodosť. Používam knihu podobným spôsobom ako jej autorstvo používa mestský priestor. Ako príležitosť na blúdenie, tvorivé vychýlenie a nečakané stretnutia. Iné čítanie ani neprichádza do úvahy, keďže sa mi kniha rozpadla na jednotlivé listy a už som ich nedokázal správne zoradiť.

Stretnutie prvé: estetika každodennosti 

Cestou do práce často myslím na to, ako automaticky a nevšímavo sa pohybujeme v priestore. Denne opisujeme tie isté trajektórie a mechanicky kráčame či jazdíme za rovnakým cieľom. Cestou sa intuitívne vyhýbame iritujúcej bezduchosti a automatizmu druhých, najmä ak sú to vodiči veľkých áut. Mysľou sme často v inom čase a na inom mieste, než sa práve fyzicky nachádzame. Niekedy nás pamäť vlastného tela zavedie tam, kam chodíme najčastejšie – bez ohľadu na to, kam sme pôvodne chceli ísť. 

Existujú pochopiteľné príčiny selektívneho vnímania okolia – našej slepoty voči náhodným udalostiam a drobným detailom, ktoré nás obklopujú: či už to je zranené zviera, strom označený na výrub, človek bez domova alebo pamiatka, ktorú nechávajú majitelia cielene schátrať.  Zmyslové otupenie, zvyk, repetitívnosť a utilitarizmus sú nevyhnutné na prežitie v turbulentnom meste, na to, aby sme efektívne fungovali v spoločnosti, práci či rodine. Vytrhnúť sa na chvíľu z pracovno-spotrebiteľského kolobehu a naplno precítiť mesto, ktorým kráčame, aj všetky ľudské i mimoľudské entity v ňom, na to je potrebná buď zvláštna udalosť, alebo zvláštne zablúdenie.

Pre  tvorivé „flákanie sa“ vynašli francúzski situacionisti pojem dérive. „Dérive je způsob procházení městem  ̶  záměrem je vnímat, co se v městském prostoru najde za psychogeografické vlastnosti. Je to balancování mezi bezcílným bloumáním a pozorováním, analýzou městských ekosystémů, kterými procházíš. Na základě takhle nastřádaných poznatků se potom dají různé městské atmosféry nějak propojit,“ vysvetľuje v knihe Beranidlo imaginace francúzsky umelec Mathieu Tremblin. Situacionistická internacionála je v knihe dôležitou referenciou – spolu s holandským anarchistickým hnutím Provo a českým surrealizmom.

Podobný tréning všímavosti opisuje aj Anna Mírková v ďalšom texte knihy. Usiluje sa rozšíriť pojem práva na mesto – pôvodne formulovaný Henrim Lefebvrom – aj na mimoľudské bytosti. Pozornosť je preto zameraná na systém vzťahov, ktoré udržiavajú v meste život a miestami dokonca aj divokú prírodu. „Umění všímavosti můžeme trénovat třeba tak, že půjdeme na náměstí, kde chvíli pobudeme s holuby a budeme sledovat kam se slétávají, jak spolu interagují a kdo je krmí. Nebo můžeme sledovat kam létají včely a kde teče voda a kdo všechno a proč je následuje, kam se sdružuje stín a chlad...Být s ostatními jinak, než se očekává, společně si nárokovat město znamená být nějak nemístně. Potřebujeme místa pro nemístnost. Samozřejmě, že je pro nás bezpečnější mít v noci osvětlené parky a samozřejmě je potřebné mít přehledná místa, kudy se nebojíme procházet. Ale stejně tak je důležité mít místa, kde se můžeme schovat a kde můžeme být trochu nepředpokládaně, ať je to brownfield, hřbitov, ulička za obchodním centrem, nebo okupovaná budova.“ 

V Bratislave je takýchto miest každým rokom menej. Naposledy sa „skultivovali“ Kalvária, Hradný vrch či Kochova záhrada – človek ani zviera sa tam už neskryjú. Nenápadne sa tak stratil dojem divokosti, autenticity a opustenosti, ktorý nikto nedokáže vytvoriť žiadnym jednorazovým zásahom. Ide aj o množstvo drobných miest, zarastených schodísk a uličiek, opustených kameňolomov či tovární, historických cintorínov a zákutí, s ktorými sa nepočíta a nie sú na „nič“, ale ktoré spolu robia mesto znesiteľným a pozoruhodným. Ich opakom sú anonymné, mramorom dláždené medzipriestory nových developerských štvrtí. Tie si nikto prisvojiť nemôže, pretože sú to len atrapy verejného či rekreačného priestoru, nepretržite sledované kamerami a SBS-kou. „Jejich vizualizace jsou plné zelených střech, fasád a balkonů. Ale počítají s ptactvem, které na stromech v ulicích bude sedět a kadit na kavárenské stolky a SUV-čka zaparkovaná pod nimi? Počítají s tím, že na zeleném balkoně se může uhnízdit holub nebo jiný pták a bude tam chtít vyvést mladé? (…) Vizualizace budoucích měst nehledí na potřeby sahající za imperativ produkce  ̶  konzum. V takových představách světa neexistují vzájemné vztahy, ale jen transakce,“ píše Mírková. Možno je na čase zamyslieť sa nad tým, či citlivý urbanizmus nemôže zohľadniť potrebu takýchto nemiestnych miest, kde život ide vlastnou cestou. Nič to nestojí, chce to len nechať určité plochy na pokoji, bez rozvoja a okrášľovania. 

Stretnutie druhé: materializovaná ideológia 

Naše pragmatické, na ciele zamerané „ja“ preferuje automatizmus a zvyk ako najefektívnejšie mody každodennej ľudskej existencie. Postupne začíname prijímať takýto rutinný a starosťami ovládaný život ako normál. Neuvedomujeme si, že naše životy by sa mohli rozvíjať aj inak, že náš životný priestor by mohol byť celkom odlišne organizovaný a plánovaný. Trhliny vo fungovaní systému nevnímame aj v dôsledku ideologickej normalizácie. Všetci zažívame automatizovanú časť života, a potom momenty zmyslového a mentálneho precitnutia. Denne míňame tie najkrikľavejšie kontrasty: ľudí bez domova prespávajúcich pod oknami prázdnych investičných bytov, demoláciu nedávno zrekonštruovaných budov, výrub stromov s cieľom výstavby novej ekologickej štvrte. Tieto rozpory sú už tak hlboko vžité, že vytvárajú nový štandard. Šíri sa obava, že ich nápravou by sa zrútil celý svet tak, ako ho poznáme. Momenty precitnutia majú existencialistický aj politický náboj, s ktorým sa dá pracovať buď primitívne a konšpiračne – klamali ti vo všetkom a my ti teraz ponúkame červenú pilulku pravdy –, alebo sofistikovane – kritikou ideológie, vzdelávaním, emancipáciou či podnecovaním kreativity. 

Z čoho ale v skutočnosti precitáme? Nie vždy z falošných predstáv a indoktrinácie. Našu každodennosť formuje aj materializovaná ideológia. Každý nový tovar, každá nová cesta, každý nový komplex budov, každá poskytovaná služba reprodukujú úzku predstavu o človeku ako o producentovi a konzumentovi. Tento oklieštený obraz človeka je neustále navonok prezentovaný a kopírovaný. Spätným efektom je to, že skúsenosť odrazu odvodzujeme z ideologicky poohýbanej reprezentácie sveta. Ideológia, ktorej čelíme, už nemá jednotný zdroj. Vsiakla do toho, čomu veríme ako prirodzenému svetu, ako našim najvlastnejším individuálnym motiváciám a skúsenostiam. Spektákel, ako túto formu materializovanej ideológie nazval Guy Debord, sa rozrastá do všetkých oblastí života: „úspěchy autonomizované ekonomické produkce vedou k materializaci ideologie v podobě spektáklu: společenskou skutečnost nelze prakticky rozlišit od ideologie, která dokázala vše reálné přetvořit podle svého vzoru“. Spektákel sprostredkuje aj väčšinu komunikácie a obrazov, nielen tých reklamných: „Spektakulární vědomí uvězněné ve zploštělém univerzu ohraničeném obrazovkou spektáklu, za niž se nuceně vystehoval jeho vlastní život, už zná jen fiktivní účastníky rozhovoru, kteří toto vědomí jednosměrně informují o svém zboží a politice svého zboží.“ 

Politické kampane sú len najviditeľnejším sklíčkom v kaleidoskope spektáklu. Sú zamerané na akumuláciu politického kapitálu, ale v porovnaní s permanentnou kampaňou súkromného sektora sú smiešne. Istota, ktorú nám sľubujú, je v príkrom kontraste s ich vlastnou kompetenciou a vratkou pozíciou v súčasnom ekonomickom systéme. Žiarivá budúcnosť sa nutne musí po voľbách rozsypať. Nikto neverí, že príde, a predsa stále mobilizačne funguje. Vladimír Turner v rámci jedného zo svojich mestských zásahov nakradol politické reklamy, ktoré boli pred voľbami načierno umiestnené vo verejnom priestore, a vytvoril z nich symbol neistoty a iluzórnosti – domček z kariet. Tým dal jasne najavo, že od volieb nič nečaká, zato však stále čaká na darček od Karla Marxa. Pri inej mestskej intervencii s názvom Marx Christmas totiž nasadil nadživotnej soche Marxa v Berlíne santovskú čapicu a situoval sa na jeho kolenách do pozície dieťaťa v túžobnom očakávaní. 

Stretnutie tretie: totemy

Intervenciu s názvom Ochrana totemu tvorili balíky s pieskom naskladané ako ochranná hrádza okolo ukazovateľa cien benzínu. Benzínový totem pri pumpe je skutočne osou sveta  – axis mundi, od ktorej odvíjame svoje životy. Vyjadruje celý náš hodnotový svet aj nádej na lepšie zajtrajšky. Počas vojny v Iráne je to ešte vypuklejšie. Stačí si pozrieť ľubovoľné spravodajstvo a zaplaví vás zbožná úcta k rope ako základnému kameňu našej prosperity. Moderátorstvo a diskutérstvo v televíznych reláciách už pomaly používa len dve substantíva: ropa a dolár. Vyhlásenia svetových lídrov a líderiek kolíšu podľa cien ropy a naopak. Ak by na svetových trhoch stúpla jej cena nad 130 dolárov za barel (v rámci blokády Hormuzského prielivu stúpla krátkodobo až na 126 dolárov), išli by všetky hodnoty bokom a bolo by možné presadiť návrat do „normálu“ akýmkoľvek spôsobom. Na totem sa nesiaha.

Ďalším totemom našich miest je, samozrejme, reklamný pútač. Beranidlo imaginace predstavuje všetky druhy boja s touto formou uctievania tovarov: od primitívneho ničenia reklamných plôch ohňom, orezávačom alebo sprejom až po rafinované formy prepisovania odkazu či zviditeľňovania podstaty skrývanej za obrazom – prázdnota na mieste hlavy, priehľad do krajiny za billboardom či ironické odhalenie starších vrstiev reklamy. Bilbord nie je len propagáciou konkrétnych tovarov, sám je súkromnou komoditou, ktorej ničenie je trestným činom poškodzovania cudzej veci. Fakt, že reklama dlhodobo poškodzuje priestor nás všetkých, nikoho nezaujíma. Pri ilegálnom ničení bilbordov nejde len o výtržnosť. Zviditeľňuje sa tu nevyrovnané postavenie súkromného a verejného vlastníctva v kapitalizme, ako aj komplikovaný vzťah medzi legalitou a legitimitou.

Jeden zabudnutý totem bývalého režimu bol zrecyklovaný aj v rámci akcie kolektívu Jezevky: Vymítáme zlo z magistrátu. Je vždy vtipné, keď si niekto na ľavom spektre vezme k srdcu dlhoročné nezmyselné obvinenia z autoritárstva. Keď sa podarí narušiť otravné postsocialistické dusno, v ktorom je každý návrh sociálnej reformy považovaný za sociálne inžinierstvo, každý prejav rovnostárstva podozrivý z komunizmu, každá kritika voľného trhu označovaná za totalitarizmus a každý protest voči agresiám Izraela či Ameriky za terorizmus. Baranidlo tvorené visiacim nadživotným Leninom je ten najvhodnejší nástroj na otvorenie dverí pražského magistrátu aj pre sociálne vylúčených. 

Stretnutie štvrté: zviditeľniť neviditeľné

Niekedy stačí veľmi málo na to, aby sa vo verejnom priestore sprítomnilo niečo vytesnené. Metaforou takýchto situácií môže byť akcia s názvom Osvícení, keď skupina umelcov presmerovala reflektory z bigboardu automobilu Kia na Barrandovskom moste inam – namierila ich na brutalistickú plastiku od sochára Josefa Klimeša, ktorú bigbord zatienil. Skupine Nová věčnost sa zase v časoch migračnej krízy podarilo zviditeľniť utrpenie sýrskych migrantov a migrantiek. Tí boli uväznení v detenčnom centre Drahonice na základe princípu kolektívnej viny. Umelci nad bránu centra osadili nápis tvarovo pripomínajúci vstup do Osvienčimu s neoliberálnym heslom „Štestí je volba“. 

V rámci jedného z českých Klimakempov som bol svedkom nápaditého zásahu, ktorý tiež pracoval s princípom zviditeľňovania. Počas dvojdňovej blokády hlavného vstupu do uhoľnej elektrárne v Chvaleticiach boli chemické vzorce vypúšťaných látok, napríklad ortuti, premietané priamo na hustý dym stúpajúci z jej komínov. Ľudia v okolitých obciach si mohli naplno uvedomiť každodenné ohrozenie ich životného prostredia a zdravia. Atmosféru bezmocnosti jednotlivca voči dopadom klimatickej zmeny, ale možno aj výsmech z technooptimistických riešení symbolizuje v knihe intervencia s názvom Mitigačný plán.  Ukazuje rozpraskanú pôdu na dne vyschnutého jazera, ktorú sa niekto snažil narýchlo naspäť pospájať pomocou expanznej montážnej PUR peny. Autor intervencie Vladimír Turner má so zviditeľňovaním neviditeľných hrozieb bohaté skúsenosti. S kolektívom Ztohoven sa kedysi nabúral do vysielania Českej televízie, aby idylický výjav českej krajiny v relácii Panorama spoločne obohatili o atómový výbuch. Tento vstup im vyniesol medzinárodnú pozornosť a hlavne pozornosť polície, vyšetrovateľov a sudcov.

Intervencie tohto druhu sú z môjho pohľadu efektívne, keď sa im darí upozorňovať na hierarchické vzorce správania, ututlané násilie, neviditeľné externality podnikania, nenápadné vymazávanie historickej pamäti, na skutočnosť, že kapitalistický rozvoj miest je jedna dlhá slepá ulička šikovne označená smerovníkmi úspechu a bohatstva. Humor a nabúravanie aktuálnej kultúrnej hegemónie či politickej moci sú vítané. Naopak, otravné a bezzubé sú tie intervencie, ktoré používajú baranidlo na vyrazenie dávno otvorených dverí, ako napríklad oneskorené antikomunistické intervencie Ľuboša Lorenza či Petra Kalmusa. Takéto akcie zviditeľňujú len to, čo všetci vidíme, a v prvom rade samotných autorov.

Stretnutie piate: ruky preč od mojej imaginácie

Postava Vladimíra Turnera nás sprevádza celou knihou. Autobiografický záver knižky môžeme čítať kriticky ako retrospektívnu štylizáciu starého partizána, ktorý zažil tú pravú alternatívnu scénu, keď ste sa ešte mohli na pravidelnej báze mlátiť s neonacistami v uliciach. Môžeme ho čítať ako spoveď jednej generácie, ktorá sa snažila klásť odpor, ale nakoniec zháňa na odpor granty a píše kroniky aktivizmu ako zadosťučinenie za roky anonymných intervencií. Pri zhovievavejšom pohľade je kniha návodom, ako zachovať kontinuitu zápasov o solidárnejšiu budúcnosť – napriek tomu, že politické kulisy sa menia, aktérstvo prezlieka kabáty a slová ako „alternatíva“ dostávajú opačný význam. 

Záverečné odseky sú najlepším vyjadrením hodnotového a  mentálneho sveta, do ktorého vďaka knižke prenikáme: „Všechny nás spojuje romantický přístup ke světu, kdy se sebezničujícím tempem pachtíme za emancipovanou solidární budoucností, zatímco svět kolem nás disponuje neomezeným rozpočtem na lhaní, manipulaci a válčení. V noci pobíháme maskovaný po ulicích, jako kdysi Pérák. Někdo vybírá konťáky a vaří pro lidi bez domova. Jiné popotahují soudy, protože na sebe museli nahlásit odběr elektřiny na vyklizeným squatu. Zkoušíme přejmenovat alternativu, když nám ji ukradli nacionalisti. Instituce před náma zavírají dveře, když se vyhraníme proti sionistický genocidě. Stojíme v přední linii environmentálních protestů spolu se středoškoláky, který neviděj budoucnost, protože ji jejich rodiče u voleb prodali oligarchům. Hledáme cestu, jak používat sociální sítě, aby sme medializovali svoji agendu, která klasický média nezajímá, i když by sme nejradši žili s tlačítkáčem na stromech. Jsme naivní snílci, ale je pro nás důležitější snít o utopii a snažit se ji najít, než se podvolit všeobjímající hypernormalizaci. Neprobíhá jeden boj, ale řada vzájemně provázaných zápasů na mnoha úrovních a jediná cesta jak se z toho neposrat, je držet pohromadě a budovat kolektivní vědomí, který je postavený na schopnosti imaginace.“

Znie to dobre, až heroicky. Toto snílkovství však rovnako spája ako rozdeľuje. Vo výsledku tu máme priehrštia frakcií a kolektívov snívajúcich o lepšej budúcnosti, ale najčastejšie s nemerateľným spoločenským dosahom. Navyše, priznajme si to, imagináciu podporujeme najmä vtedy, ak si druhí predstavujú do bodky to isté, čo my. Nepreceňoval by som imagináciu, pokiaľ ide o spojivo politického tábora. Už dlho si dokážeme predstaviť iné fungovanie – len nevieme vypracovať a presadiť systém praktických krokov, ktorý by tieto nápady pretavil do reálnych politík. Aby imaginácia mohla zanechať aspoň malú stopu v realite, je, paradoxne, potrebné množstvo nudnej organizačnej, negociačnej a byrokratickej práce, ktorá imagináciu zabíja, a ktorú vlastne nikto robiť nechce. Stále hľadáme taký spôsob komunikácie, aby bol pre väčšinovú spoločnosť atraktívnejší a dôveryhodnejší než otvorená vulgárnosť a bezohľadnosť konzervatívnej reakcie. Kolektívne vedomie nemôže byť postavené na schopnosti imaginácie, imaginujeme najlepšie každý po svojom. Môže byť založené na spoločnom projekte, ktorý nikoho nenapadol (ani Marxa nie), ale ktorý sa historicky sformoval ako alternatívny výklad dejín a spoločenských či ekonomických javov. Výklad vracajúci určité otázky neustále do hry a zviditeľňujúci rozpory systému bez ohľadu na riziko či politickú garnitúru pri moci. Taký, ktorý pracuje so základnými emóciami, ako sú súcit, radosť zo starostlivosti o okolie a životné prostredie, z napĺňajúcej práce, uznania a integrácie, z pomoci slabším a zo solidarity. 

Ak chceme mať nádej na zmenu, ponúknime niečo aj tým, ktorí a ktoré si nič radikálne iné nedokážu predstaviť, pretože na snívanie proste nemajú energiu a čas, prípadne sa inakosti dokonca boja. Neponúkajme to ako revolučná avantgarda rozprávajúca jazykom plným korektných neologizmov, ani ako maskovaní rebelujúci superhrdinovia v uliciach. A už vôbec nie ako podomoví predajcovia hotového svetonázoru, rozdávajúci ekosocialistickú verziu Strážnej veže. Musíme stáť naďalej na strane menšín a prírody, ale zároveň dokázať efektívne osloviť väčšinu – pokojne aj nápaditými intervenciami v uliciach. Takými, ktoré dovoľujú vykročiť z agitačných floskúl k pomyslenému priesečníku všetkých základných predstáv o dobrom živote. Bezpečie, dôstojný dostatok, zdravé prostredie, komunitný život, zmysluplná práca pre budúcnosť – to sú koncepty, na ktoré nepotrebujeme imagináciu. Sú hlboko zakorenené v našom podvedomí a túžbach. Nie sú výplodom elitných univerzít ani profesionálneho aktivizmu, ale intuitívne sa s nimi stotožňujeme takmer všetci okrem úzkej skupiny sociopatov a biznismenov. 

Príťažlivo poukázať na tie najjednoduchšie veci je však paradoxne veľmi zložité. Niekedy nemusíme vysvetľovať, poučovať, kričať ani moralizovať – stačí na vhodnom mieste a vo vhodnom čase ukázať prstom. Namiesto šírenia naivných predstáv o tom, čo presne nás čaká, keď sa konečne prebudíme a vyliahneme z vajca neskorého kapitalizmu, stačí ukázať na trhlinu v ideologickej škrupine. Presne to dokázali viaceré vydarené intervencie prezentované v tejto knihe. V tomto momente ukázania sa môžu ľavicová politika a umenie efektívne stretnúť, aby podnecovali k aktivite a tvorivosti. Bez vnucovania jediného a najsprávnejšieho – teda imaginárneho – sveta.

Vladimír Turner (ed.): Beranidlo imaginace : Příručka městské neposlušnosti. UTOPIA LIBRI, 2026.

Autor je (nielen) aktivista

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.