Psi sa bránia útekom. Reportáž z koncertu Fat Dog na Pohode

Prvé počutie: stretávame akéhosi Sizyfa, keď uteká z miesta činu, veď nič iné nepozná. Je to perverzák nosiaci na hlave silonky tvojej babky, francúzsky buldog v ľudskom tele, kráľ slizniakov alebo raver z východného bloku? Možno všetko naraz a rovnako esencia animálnosti prítomná od počiatku nášho druhu. Debutový album WOOF. (2024) skupiny Fat Dog je psina presilenej intenzity – jeho storytelling, rozvíjajúci sa ako nezmyselný rébus, dopraje poslucháčovi odviazanú polhodinku. Púšťal som si ho pri jazde na bicykli a niekoľkokrát som si chcel zaštekať. Do pedálov som šliapal mechanicky, s akýmsi otupujúcim automatizmom, napumpovaný adrenalínom, vďaka ktorému by ma nerozhádzala ani dopravná špička. Kapela, ktorá stojí za týmto unikátnym punk everything počinom, dostala slot aj na tohtoročnej Pohode. Práve na trenčianskom letisku mi jej frontman Joe Love prezradil, že pod nánosmi postirónie sa skrývajú sentiment a poslušný syn.

V takzvanej artist village, rozumej sektore vyhradenom pre umelcov a umelkyne, sa okolo nás najprv mihne manažér Fat Dog, typický scummy Brit – na mladom uchu zavesený mobil, ako sa patrí, keď sa tvojmu žrebčínu darí. Po chvíli sa zjaví frontman kapely Joe Love a bezprostredne sa s nami zvíta. Úpek mu evidentne neprekáža – vyfasoval žltý pršiplášť s logom Pohody a nosí ho navlečený na košeli. Čakáme, backstageová spojka hovorí o prekrytí sobotňajšieho setu The Prodigy so zápasom Nórsko – Anglicko. Muzikantom sa to nepáči, ale aj taký je futbal. Predstavujem si, že každý z krstných otcov raveu má pred sebou postavený tablet s priamym prenosom. Dokonale mi to zapadá do ADHD estetiky, ktorá nie je cudzia ani kapele Fat Dog. Po krátkej pauze začíname rozhovor, hoci prvú otázku dostávam ja.

„Nie je to prvýkrát, čo hráme na Slovensku. Ako sa volá ten ďalší festival u vás? Bola tam úžasná rieka,“ obracia sa na mňa Joe Love. Má na mysli 66 hodín – komorný festival, ktorý sa konal v obci Smolník v kulisách bývalej fabriky na tabak, kde Fat Dog vystúpili ešte pred vydaním prvotiny.

Chcem vedieť, či a čo sa pre neho s väčším publikom mení. „Podstatnou súčasťou našich setov je priamy kontakt s publikom, čo je, samozrejme, jednoduchšie v menšom priestore. Bez ohľadu na to, či je v crowde sedem alebo sedemtisíc ľudí, našu energiu to neovplyvňuje,“ ubezpečuje ma.

Chaos, klezmer aj Nerast

Keďže na koncerte v Smolníku som chýbal, nemôžem porovnávať, na tohtoročný set na Pohode som však dochvíľny. Na pódium prichádza šestica hudobníkov: Joe Love stále v žltom pršiplášti, celkom konvenčný basák aj bubeník, príjemným vkladom sú saxofonistka s huslistkou a celé to „balansuje“ gitarista v čiernych slipoch. Ansámbel banguje ako sa patrí. A keďže šnúra od spevákovho mikrofónu je dlhá, opakovane sa chopí šance a s pomocou technikov lozí cez barikády, aby mohol do nadneseného synth-basového inštrumentálu spievať: „I'm moving back, back in time/I'm going back to '89/You're all the same/To me!“

Revolučná číslovka pre obyvateľstvo postkomunistického Česka a Slovenska, osemdesiatkový nádych a o tuctovosti sa spieva najmä slovanskému publiku do tváre. Everything is giving kritika vtedajšej normalizačnej šede. Keď sa na to pýtam Joea Lovea, senzácia sa nekoná: „Prvotne bolo v texte číslo 99, rok môjho narodenia. Je to o cestovaní časom – môj otec sa vráti, aby samého seba nakopal do gúľ a nikdy nesplodil žiadne dieťa. Finálna 89 je tam preto, že som nechcel naštvať rodičov. Je však milé, že sa moje texty dajú čítať aj takto. Poslucháč môže dostať lepšiu pointu, než som sám zamýšľal.“

Nahrávka WOOF. má takmer dva roky, no zatiaľ ostáva jediným celistvým dielom Fat Dog, ktoré si môžete vypočuť. Podľa neserióznej nátury lídra kapely sa dá súdiť, že akákoľvek interpretácia albumu je nadbytočná. Keď od tohto predsudku upustíte, azda za apaticko-agresívnymi vokálmi v nasvalených a funny slučkách pocítite i ťarchu každodenných útekov. Zhrnie to záverečná skladba: „Bitch, I'm/running, running, running, running/from the grey thoughts in my mind“. Chaos zostáva, no zároveň sa dozvedáme, že satira a surovosť sú iba kompenzáciou niečoho hlbšieho.     

Nedá sa inak, počas hodinového setu Fat Dog na hlavnom pódiu musí zaznieť aj sedemminútová King of the Slugs. Vlastne epická blbosť, v ktorej sa výborne pracuje s pasážami v pomalých tempách a popri tom naplno vybuchne aj klezmer. Predstavte si gradujúce židovské techno a speváka, ktorý celú tú energiu nesie len pár centimetrov od vás. Dav plný východoeurópskych kópií sa baví. Nie je samozrejmosťou, že takýto nezvyklý mix funguje.

Ešte pred koncertom sa energického frontmana pýtam, či pieseň nie je aspoň trochu antiakceleracionistická, cítim v nej odkaz na Nerast. „Domnievaš sa správne. Zároveň je to však myslené tak, že ma spoločenstvo slizniakov povolalo na trón. Celé je to inšpirované reálnym príbehom, keď jeden z nich vliezol môjmu bratovi do zadku,“ vysvetľuje Joe Love.

Live energia na albume

„Zvukovú mapu pre Fat Dog som nachádzal počas covidu. Mal som vtedy veľa času na počúvanie hudby a rotoval som rôzne žánre, tanečnú hudbu, postpunk, hardbass... Všetko som to na seba nasúkal. Kapelu som v podstate našiel až potom. Bolo to lepšie, lebo som mal nad celým procesom oveľa väčšiu kontrolu. Zbúchané na počítači úplne osamote,“ približuje mi Joe Love začiatky Fat Dog, keď spolu hovoríme v spomínanej artist village.

Na trenčianskom letisku to šestici hudobníkov počuteľne ladilo, no zostava sa podľa slov frontmana pravidelne obmieňa. Dá sa odtušiť, že hlavné slovo v tvorbe udáva on. O to viac prekvapí intenzita albumu WOOF. Skladby vznikali v striktnom poradí: najprv sa napísané piesne odskúšali live, aby sa následne nahrali.

„Zachytiť takúto energiu je jedna z najťažších vecí, čo sa týka tvorby hudby, je to takmer neprenosné. Povedal si si pri hocijakej live nahrávke, že wau, toto je ako z koncertu?“ meníme počas rozhovoru role a spevák sa pýta mňa. Okamžite zo seba vysypem: Chat Pile a ich Live at Roadburn (2023). Možno aj preto, že s touto americkou kapelou zdieľajú niektoré spoločné črty.

Črty sú to neprekvapivo psie. Keď niečo preperie aj Peter Nagy (dojemná balada Psi sa bránia útokom), môže to síce značiť neoriginálnosť témy, no podobné personifikácie na súčasnej scéne „tvrdej“ hudby skutočne nesú dôležitý odkaz, niečo v štýle „Chodíme sa na koncerty spolu vybrechať“. Nájdete to napríklad v beštiálnom blaste I Am Dog Now od spomenutých Chat Pile či v satirickom vtelení sa do domáceho maznáčika v skladbe UNO II od švédsko-amerických pankáčov Viagra Boys. Rozhodne som to cítil aj  na koncerte Fat Dog. Títo a iní, zväčša mužskí interpreti, si budujú imidž na popieraní tradičnej maskulinity. Majú zásluhu na hľadaní lepšieho ventilovania natlakovanej pary – ukazujú, že prehnané chlapáctvo je na smiech.

Žiadne nostalgické struny

Počas rozhovoru na to zabudnem, no pri rešerši som na Instagrame natrafil na tajomné kudos od japonského herného vývojára Hidea Kojimu. Zdieľal príspevok úplne bez popisu – bol na ňom len screenshot, na ktorom vidno novinku od Fat Dog – Cancel Me (I 'm Tired). Škoda, u Joea Lovea by táto informácia mohla zarezonovať, keďže je veľkým fanúšikom soundtrackov z videohier. V iných rozhovoroch často skloňuje archaickú strieľačku Serious Sam. Tvorba Fat Dog však nebrnká na žiadnu nostalgickú strunu.

„Myslím si, že s novým albumom sme o niečo čitateľnejší. Aj to do nejakej miery berieme celé menej vážne ako naposledy, no zároveň sú na albume dosť vážne mienené tracky. Máme tam dva emočné póly, nič uprostred. Niekedy chceš, aby bol song pravdivý a znel ako srdce na dlani. Potom si znova prečítaš text skladby a uvedomíš si, že to znie mdlo alebo presladene, tak to musíš preklepať. Balans hľadám celé roky, možno som ho teraz našiel,“ poznamená Joe Love na adresu chystanej dosky.       

Počas vystúpenia Fat Dog na Pohode zaznejú aj dva zatiaľ vydané tracky z pripravovaného albumu. Go Fuck Yourself je chytľavý synthpop, avšak plný depresívnych a samovražedných narážok. Všetkých vás odstrelím, až nakoniec seba, pojebte sa. Trochu viac upbeat, no stále odmeraný je titulný Cancel Me (I´m Tired). Rozdiel náboja od prvej platne cítiť, no bolo by chybou myslieť si, že Fat Dog chcú na kariérny cintorín.

„Ten by sme si radi nechali aspoň na ôsmy album. Ten singel reflektuje na to, že môžeš spraviť hocičo na svete a ono to po dokončení pre teba stratí hodnotu. Každý track je len myšlienka, ktorá ti na stotinu sekundy prejde hlavou. Druhá skurvená vec je, že z rôznych dôvodov musia byť tieto myšlienky prikrášlené tak, aby nikoho neurazili,“ dodáva Joe Love.

Polovážne sa pýtam, či sa niekoho v týchto hektických časoch rozdeleného sveta nemôže „dotknúť“ aj ich zvuk ovplyvnený klezmerom. Niet sa ale čoho báť, na novom albume vraj svoje miesto nemá. Nie však pre politiku – Joe Love sa chcel jednoducho posunúť k ďalšej veci. Už aj pri komponovaní WOOF. si myslel, že skladá niečo ako hardbass, no zvrtlo sa to do podivne bombastického, židovského folklóru. Zapáčilo sa mu to, tak to na seba iba vrstvil.

„Nahrali sme ešte popovejšiu vec. Nechceli sme zostať zaseknutí v postpunku a jeho obdobách, lebo sa nám zdá, že ten žáner sa neraz drží akejsi šablóny. Pridržiavame sa ale jeho rozbušiek. Nový album bude mať omnoho viac strún, podivuhodne je ešte viac ovplyvnený osemdesiatkovým popom. Bude kinematografický, často som si pri skladaní vyhúlil Morriconeho. Preberať všemožné hudobné elementy je pre mňa na tvorení hudby to najvzrušujúcejšie,“ uzatvára frontman kapely.

Náš rozhovor a koncert sa síce končí, no naháňačka – život pokračuje. Fat Dog už aspoň trochu poznáme, aj tak sa nedá inak, než s nastraženými ušami čakať prekvapenia, ktoré pre nás tentokrát schovajú do spaghetti westernov.

Autor je hudobný redaktor a študent žurnalistiky

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.