Menu

Európske novinky bez hraníc. Vo vašom jazyku.

Menu
×

Slepá ulička Izraela

Biblia má čo povedať o osudovom význame zmeny vojenských spojenectiev na malom pásme zeme medzi Stredozemným morom a riekou Jordán. Počas biblických dejín sa všetky spoločnosti, ktoré na ňom boli postavené, vyznačovali potrebou spojiť sa s jednou alebo druhou z oveľa väčších, mocnejších a často konkurenčných civilizácií, medzi ktorými sa nachádzali.

Proroci, ktorí videli, že žiadne z týchto spojenectiev nedokáže zabrániť opakovanému dobývaniu, prišli s prelomovou myšlienkou spoločnosti založenej na spravodlivosti slabších proti moci silnejších. Alebo, povedané súčasnou terminológiou, mäkká moc proti tvrdej.

„Beda tým, ktorí idú do Egypta po pomoc! Spoliehajú sa na kone, spoliehajú sa na počet vozov a na veľké množstvo bojovníkov na vozoch,“ varoval Izaiáš jeruzalemských kráľov. Namiesto toho: Sion bude zachránený právom, spravodlivosťou tí, ktorí v ňom bývajú.

V istom zmysle sa Izaiášovo proroctvo naplnilo. Po zničení jedného biblického kráľovstva za druhým zostal ľud – Izrael, ak chcete. Vo „vyvlastnení“ alebo „diaspóre“ mohol izraelský národ existovať a rozvíjať príležitostne prosperujúcu židovskú kultúru bez toho, aby sa spoliehal na vozy a bojovníkov na vozoch. Dokonca aj v čase zničenia Druhého chrámu žilo viac Židov inde ako na malom pruhu zeme medzi morom a riekou.

Palestínčania kontrolujú škody po izraelskom leteckom útoku na aeru El-Remal v meste Gaza 9. októbra 2023. Foto: Naaman Omar apaimages Zdroj: Wikimedia Commons

V biblických dejinách nebola tvrdá sila nikdy najlepšou zbraňou Izraela. V histórii, ktorá sa dnes píše, to stále nie je.

Vojenská prevaha Izraela sa už dlho nepremieta do strategických výhod. Od nešťastnej invázie do Libanonu v roku 1982 (ktorej výsledkom bol masaker palestínskych utečeneckých táborov Sabra a Šatíla) stáli izraelské vojny viac, ako priniesli. Vojna v Libanone v lete 2006 nezničila Hizballáh, ako sa zamýšľalo, ale posilnila ho. Vojna v Gaze o šesť mesiacov neskôr nezničila Hamas, ako sa zamýšľalo, ale posilnila ho. Odvtedy každá ďalšia vojna s cieľom zlikvidovať Hamas (2008, 2012, 2014) – „kosenie trávnika“, ako sa tomu začalo hovoriť – ho len posilnila.

Súčasná vojna, ktorá má „raz a navždy“ zlikvidovať Hamas, nezlikviduje nič „raz a navždy“. A už vôbec nie skutočnosť, že Izrael leží tam, kde leží, na úzkom páse zeme medzi morom a riekou, a že je stále obklopený väčšími a potenciálne mocnejšími ríšami. Ani skutočnosť, že Izrael vo svojej súčasnej podobe, akokoľvek dobre vyzbrojený a opevnený, sa pri svojom prežití spolieha na spojenectvo s väčšími mocnosťami – od roku 1967 so Spojenými štátmi.

Izrael sa zaplietol do ďalšej vojny bez zreteľného konca a udržateľného cieľa, do vojny, ktorá prináša viac smrti a ničenia ako kedykoľvek predtým, a teraz by mu už malo byť jasné, že žiadne vozové prostriedky nezabezpečia jeho existenciu „raz a navždy“. V čase, keď sa pripravuje ďalšie geopolitické zemetrasenie, by Izrael mal pochopiť, že sa musí opäť pokúsiť – hoci oneskorene – o moc, ktorú obhajoval Izaiáš: o nastolenie mieru a zmierenia medzi oboma národmi na tomto úzkom pásme zeme na základe spravodlivosti a práva.

Dohoda z Osla z roku 1993 medzi Izraelom a OOP bola jedným z takýchto pokusov. Na krátky okamih sa zdalo, že po podaní rúk na vysokej úrovni medzi Jicchakom Rabinom a Jásirom Arafatom budú nasledovať tisíce a tisíce podaní rúk na zemi, ktoré povedú k vzájomne dohodnutému rozdeleniu krajiny na dva štáty žijúce v mieri vedľa seba.

Skôr sa prikláňam k názoru, že to bolo palestínske povstanie v roku 1987 a rakety Saddáma Husajna nad Tel Avivom v roku 1991, ktoré prinútili Jicchaka Rabina, bývalého vrchného veliteľa a vojenského zástancu tvrdej línie, uvedomiť si strategické obmedzenia vojenskej prevahy Izraela. Rabin začal považovať mier a zmierenie s Palestínčanmi za strategickú nevyhnutnosť. Bol však zavraždený vlastnými ľuďmi a strategická nevyhnutnosť ustúpila ďalšiemu obdobiu strategickej pýchy a čoraz agresívnejšej okupačnej a osídľovacej politiky. Jeden národ naďalej vojensky vládol nad druhým a vytváraním „skutočností na mieste“ jeden štát pokračoval v kolonizácii územných základov toho, čo mohlo byť druhým.

V nasledujúcich desaťročiach si Izrael nahováral, že strategický problém je vyriešený, že štát na tomto malom pásme zeme môže žiť navždy ako okupačná mocnosť a de facto štát apartheidu. Domnievala sa, že Palestínčania sú príliš slabí a rozdelení na to, aby presadili svoju vec, zatiaľ čo jej vlastná vojenská prevaha postačuje na potlačenie akéhokoľvek povstania a odstrašenie akéhokoľvek regionálneho nepriateľa. V posledných rokoch si Izrael dokonca začal myslieť, že uzavretím spojenectva s autokratickými vládcami v arabskom svete by mohol palestínsku vec poslať na smetisko dejín.

Izrael žil príliš dlho v strategickom sebazaprení. To sa stalo až príliš zrejmým ráno 7. októbra 2023, keď Hamas prelomil „bezpečnú“ hranicu medzi Gazou a Izraelom a pogromistickým masakrom približne 1 200 nič netušiacich izraelských mužov, žien a detí zasadil dokonalý úder do srdca štátu Izrael – a Židov na celom svete. Nešlo len o jeden z najsmrteľnejších pogromov, aké si Židia pamätajú (odhliadnuc od holokaustu), ale aj o masaker na Židoch spáchaný v štáte, ktorý svoju existenciu a svoju politiku historicky zdôvodňoval tým, že je útočiskom pre Židov.

Ak bolo zámerom Hamasu prebudiť historických démonov židovského sveta a vyprovokovať Izrael k vojenskej reakcii takých rozmerov, že by to vyvolalo geopolitické zemetrasenie, presne to jeho útoky zo 7. októbra dosiahli. Ak Hamas dúfal, že rozpúta ničivý regionálny požiar, ktorý by nenávratne ukončil možnosť mieru a zmierenia medzi národmi medzi morom a riekou, presne to sa mu podarilo.

Izraelský cieľ zlikvidovať Hamas „raz a navždy“ pomocou ničivej vojenskej kampane je samozrejme rovnako iluzórny ako cieľ Hamasu začať „oslobodenie“ Palestíny „od rieky po more“ pomocou desivého teroristického útoku. Napriek tomu môžu mať ilúzie skutočné a hrozné následky. Bez ohľadu na to, ako sa vojna (tentoraz) skončí, existenčná zraniteľnosť a strategické slabiny Izraela sa odhalili ako nikdy predtým. Hamasu sa zasa podarilo vyprovokovať ďalšiu katastrofu, ďalšiu Nakbu, na vlastnom ľude, s úmyslom odpáliť posledné zvyšky síce zarastenej cesty k mieru a zmiereniu.

V tomto zmysle Hamas už vyhral. Izrael svojou neprimeranou a ľudsky katastrofálnou reakciou pokračuje v morálne a geopoliticky neudržateľnej stratégii, podľa ktorej musia byť Palestínčania navždy potlačení – a v prípade potreby vyhnaní zo svojej krajiny.

Nielen morálna, ale aj geopolitická neudržateľnosť stratégie založenej len na vojenskej prevahe je zrejmá už dlho. To, pred čím kedysi varoval Izaiáš a z čoho sa Jicchak Rabin snažil vyvodiť politické závery, malo byť jasné ak nie predtým, tak odvtedy, čo vojenský ochranca Izraela, Spojené štáty, preukázal (v Afganistane a Iraku) svoju neschopnosť presadiť sa v regióne vojenskými prostriedkami. Dnes existuje len veľmi málo dôkazov, že sa to zmenilo. Namiesto toho existuje mnoho náznakov, že USA smerujú k obdobiu vnútornej neistoty a vonkajšej nespoľahlivosti.

Bez ohľadu na to, aká veľká časť Hamasu bude tentoraz zlikvidovaná, aká veľká časť Gazy bude zrovnaná so zemou a koľko tisíc Palestínčanov bude zabitých alebo vyhnaných zo svojich domovov, strašný útok Hamasu znamená koniec izraelskej bezpečnostnej doktríny postavenej na politicko-vojenskej pýche a strategickom sebaklame.

Ein brira, žiadna možnosť voľby, je hebrejský výraz spojený so základným mýtom, že Izrael nikdy nemal alternatívu, že sily dejín a geopolitické podmienky postavili mladý štát pred jedinú cestu, ktorou sa mal vydať.

To samozrejme nie je pravda. V dejinách Izraela bolo mnoho rozhodnutí, ktoré neboli urobené, a mnoho ciest, ktoré neboli nastúpené. Kam mohli viesť, nevieme. Vieme však, že nastúpené cesty priviedli Izrael do slepej uličky. Jeho geopolitická zraniteľnosť sa neustále zvyšuje, jeho schopnosť zabezpečiť bezpečnosť prostredníctvom vojenskej prevahy sa neustále znižuje a krehké podmienky pre mier a zmierenie medzi národmi žijúcimi na zemi medzi morom a riekou sa neustále zhoršujú.

Najkrajšie Izaiášovo proroctvo znie teraz utopickejšie ako kedykoľvek predtým:

Lebo zo Siona sa bude hlásať Zákon,
z Jeruzalema Pánovo slovo.
On bude súdiť medzi národmi,
vykonávať spravodlivosť medzi všetkými národmi.
Svoje meče budú kovať na radlice,
a ich kopije na vinohradnícke nože.
Národ nepozdvihne meč proti národu,
ani sa už nebudú učiť vojne.

Go to top