Neviditeľné pohlavie: aj nebinárni ľudia usilujú o medicínsku tranzíciu
Deník Alarm
Proces uvedomenia si vlastnej identity a „vyoutovania sa“ môže byť pre nebinárnych ľudí veľmi náročný. Ak sa rozhodnú vyhľadať podporu v zdravotníckom systéme, čakajú na nich ešte ďalšie prekážky.
V kaviarni sa stretávam s prvým z nebinárnych ľudí, od ktorých chcem zistiť ich skúsenosť (nielen) so sexológiiou. Noe mi rozpráva o svojej prvej návšteve: „Hovoril som si: je to jediný sexológ, ktorý je prijímajúci voči nebinárnym ľuďom a ktorý mal voľno, tak to nesmiem pokaziť. Cesta k nemu mi trvá cez štyri hodiny. Pretože som si nebol istý, aká bude jeho reakcia na nebinaritu, oblečil som sa k nemu viac mužsky. A robím to tak dodnes.“
„Psychiaterka prišla neskoro, neospravedlnila sa. Urobila narážku na moje prsia, prý čo by za ne iné dali, možno aj ona. Povedala, že zjavne neviem, čo chcem, a že ma odporučí ďalej, len keď budem dochádzať na terapiu.“
Nie je zriedkavé, že ľudia v detstve a dospievaní nesplňujú očakávania spojené s ich genderom – majú napríklad odlišné záujmy alebo sa chcú inak obliekať. U nebinárnych ľudí ide ale o niečo hlbšieho než len o vzdor. Ako o tom hovorí Robin: „Vlastnú nebinaritu si uvedomujem napríklad v situácii, keď si ľudia v lete sundávajú tričká. Prečo je to u niekoho v pohode a u niekoho nie? Keď sa povie ‚chlapci idú sem, dievčatá tam‘, pýtam sa, kde je miesto pre mňa. A keď ma ostatní nazývajú dievčaťom alebo ženou, zažívam z toho veľkú frustráciu a bezmoc.“
Na pochopenie nebinarity je najprv potrebné sa zmieriť s myšlienkou, že gender nie je čierno-biely a existuje viac než len dve kategórie. To v dnešnej spoločnosti stále nie je samozrejmosťou a je pochopiteľné, že vznikajú nejasnosti. Problém ale nastáva, ak nie sú informovaní ani ľudia, ktorí majú o nebinárne osoby sa starať. V takom prípade je ťažké odhliadnuť od profesionálnej zodpovednosti týchto lekárov a lekárok.
Nebinarni ľudia podstupujú tranzíciu, rovnako ako to je u binárnych trans ľudí – teda tých, ktorí prechádzajú od mužského genderu k ženskému (male-to-female) alebo od ženského k mužskému (female-to-male). Tranzícia predstavuje proces vedúci k tomu, aby sa cítili viac v súlade so svojou genderovou identitou, a delí sa do viacerých častí. Spoločenská tranzícia môže zahŕňať samotný „coming out“, zmenu používaného mena, vzhľadu a spoločenskej role. Medicínska tranzícia potom znamená hlavne hormonálnu terapiu a/alebo rôzne druhy chirurgických zákrokov. Táto súčasť tranzície je úplne voľiteľná a rad ľudí sa pre ňu nerozhodne. Práve medicínska časť býva pre osoby v tranzícii často najťažšia a tiež najdlhšia.
To, ako ich telo vyzerá, má aj na bežnú populáciu často zásadný vplyv a môže im spôsobiť hlboké psychické problémy. Mnohí nebinárni ľudia zažívajú genderovú dysfóriu, keď ich vzhľad nie je v súlade s prežívaným genderom. Preto si tiež v niektorých prípadoch želajú na svojom tele vykonať fyzické zmeny a vyhľadávajú na to asistenciu v zdravotníckom systéme. A práve tam sa môžu stretnúť s nepochopením.
Zatnúť zuby a neriešiť to
Už v roku 2022 zistila štúdia s názvom Byť LGBTQ+ v Česku, že podľa subjektívneho hodnotenia sa zo všetkých podskupín práve nebinárnym ľuďom žije v našej krajine najhoršie. V každodennom živote znamená už samotné predstavovanie sa výzvu pre tých, ktorí používajú napríklad stredný rod, množné číslo alebo majú neutrálne mená, a vzniká tu príležitosť na nepochopenie a konflikt. Kvôli zastaranosti českého jazyka a stále nízkej osvete verejnosti je často jednoduchšou voľbou prijať oslovenie, ktoré nám je prisúdené. Ide o spôsob, ako znížiť inak všadeprítomný menšinový stres.
Pre niekoho môže byť takéto sebazapretie pomerne bezbolestné. Pretrpieť misgenderovanie je ale len jeden z mnohých kompromisov, ku ktorým nás spoločnosť tlačí a ktoré nám sťažujú naplno vyjadrovať vlastný gender, ako to zažíva aj Alex. „Pracujem v kancelárii s mladými ľuďmi, ale aj napriek tomu je pre nich nebinárnosť nepochopiteľná,“ hovorí. „Brali to ako výmysel dnešnej doby. Tú ‚bežnú‘ tranzíciu pritom pochopiť dokázali. Väčšinou o nebinárnosti nehovorím a na otázky odpovedám, že je mi to ‚prosto všetko jedno‘.“
V českom prostredí je diskusia o nebinárnych ľuďoch stále často rámovaná otázkou, čo „oni od nás chcú“. Namiesto toho by rozhovor mohol smerovať ku spôsobom, ako sa k nebinárnym ľuďom správať s pochopením a rešpektom. Akonáhle sa diskusia priblíži k zložitejšej predstave než „tento človek už nemá gender A, ale gender B“, často sa objavia obranné reakcie. Pri tom rešpektovať spôsob, akým si človek želá byť oslovovaný, nie je nijak zvlášť zložité – a vždy je priestor na chyby aj postupné učenie.
Pojem „transnormativita“ označuje vedomú či nevedomú snahu nebinárnu existenciu vymazať a tieto ľudí zaškatuľkovať do dvoch „uchopiteľných“ kategórií, teda trans mužov a trans žien. Podieľa sa na nej ako širšia spoločnosť, tak rad inštitúcií, médií počnúc. Problémy v prístupe k nebinárnym ľuďom sa týkajú aj liberálne ladené časti politického spektra. Ako popisuje Saba, „nebinárny človek v dnešnej spoločnosti v podstate passing nemá – je pre neho takmer nemožné, aby našiel polohu, v ktorej ho spoločnosť vníma tak, ako on chce. Ľudia v ňom vždy uvidia to, čo chcú oni.“ „Nevedia, čo majú čakať,“ dodáva René. „U binárnych trans ľudí je to z bodu A do bodu B, u nás to ale takto jednoduché nie je.“
Nebinarni ľudia sa v spoločnosti môžu ľahko cítiť, že od nich v rámci sociálnej tranzície niečo vyžadujú – aby svoju identitu vysvetľovali či dokonca obhajovali, a tiež aby podľa nej „vyzerali“. Nebinarni ľudia ale nikomu tieto veci nedlžia. Nemusia sa obliekať androgýnne ani nemusia mať určité zámená alebo sexuálnu orientáciu.
Mnoho nebinárnych osôb, ktoré sa nemôžu alebo nechcú vyoutovať v práci, škole či rodine, hľadá útočisko vnútri LGBTQ+ komunity. Aj tam, kde by sa dalo očakávať, že budú „medzi svojimi“, sa ale môžu stretnúť s nepochopením. Zažíva ich aj Sam: „Najčastejšie sa stretávam s diskrimináciou od binárnych trans ľudí a cis gayov. Sme pre nich divní, nie sme pre nich dostatočne trans. Napríklad trans muži tieto postoje niekedy preberajú, aby viac zapadli do mužskej komunity.“
„Dosť ľudí má tendenciu ma hádzať do kategórie ‚tak trochu trans chlapec, ale takmer‘. Samo o sebe mi to nevadí, ja to tak ale nevnímam,“ priznáva Viki.
Všetci z dotazovaných spomenuli, že túto diskrimináciu zvnútra komunity do istej miery vnímajú. Ani v tomto zdanlivo prijímajúcom prostredí sa teda nebinárni ľudia nemusia cítiť bezpečne. A ak nie je ani tento základný krok v ich tranzícii – nájdenie chápajúcich ľudí vo svojom okolí – jednoduchý, ako je potom s tými ďalšími?
Niektoré gendery sú si rovnejšie
Situácia ohľadom dostupnosti sexológie je pre trans* ľudí (pozn. – hviezdička sa používa, keď pojem zahŕňa okrem trans aj nebinárne a intersex identity) v Česku dlhodobo kritická. Sexológia, ktorá sa správa skutočne chápavo a drží sa najnovších odporúčaní, by sa dala spočítať na prstoch jednej ruky. Kvôli preplneným kapacitám ich ordinácií sú mnohí trans* ľudia nútení podstúpiť oveľa nepríjemnejší proces v zariadeniach s horšou povesťou. Nebinarni ľudia však túto možnosť často nemajú, pretože zvyšní lekári a lekárky ich odmietnu ošetriť s tým, že nebinárnosť neuznávajú. Ak sa chcú dostať k medicínskej tranzícii, sú niekedy nútení sa vydávať za binárne trans osoby.
„Od roku 2019 som sa snažil dostať niekam na sexológiu. Prvá oslovená sexologička ma kvôli nebinárnosti odmietla. Nikoho som vtedy nepoznal, nevedel som, aké mám možnosti. Druhej doktorke som písal opakovane, pretože mala plno, a dostal som sa k nej až o dva roky neskôr,“ približuje svoju cestu Lee. Vzhľadom k dlhým čakacím lehotám si človek na zmenu sexológa bežne počká aj viac než pol roka, s čím má skúsenosť aj Sam: „Prvý, ktorého som navštívil, bol hrozný. Stačila mi jedna návšteva, počas ktorej mi povedal, že robí všetkým bez rozdielu ročný real life test. Opakoval mýty a homofóbne veci. Druhý sexológ bol zase netolerantný voči bisexuálnej orientácii a tvrdil napríklad, že trans ľudia nemôžu vstupovať do manželstva, čo mi potom vyvrátila až moja tretia sexologička.“ Všetky spomenuté komplikácie preto pre dotknutých predstavujú veľké zdržanie a tým dlhší čas strávený v nevyhovujúcom telesnom stave. S tým sa môže viazať okrem iného zhoršenie ich duševného zdravia.
Posledné štandardy starostlivosti od asociácie WPATH (World Professional Association for Transgender Health) pochádzajú z roku 2022. Sú svetovo najpoužívanejším dokumentom pre profesionálov a profesionálky pracujúcich s transgender a genderovo rozmanitými ľuďmi. Táto najnovšia verzia ako prvá spomína aj nebinárnych ľudí a odporúča týmto osobám ponúkať individuálne prispôsobenú starostlivosť – napríklad lekársku starostlivosť bez sociálnej tranzície alebo operáciu bez hormonálnej liečby. Aj napriek tomu sa dodnes z úst našej pravdepodobne najznámejšej sexológky Hany Fifkovej dozvedáme veci, ako že „na nebinárnosť neverí“ alebo že „z lekárskeho hľadiska nejde o exaktný stav“ (Budeme, kým sme?, str. 189). Fifková je aj jednou z hlavných autorkýň zastaranej, stále však široko používané českej učebnice Transsexualita a iné poruchy pohlavnej identity (2008), ktorá je prakticky jedinou na toto téma vzniknutou u nás.
Lekárom a lekárkam je už počas štúdia kladené na srdce, že je ich povinnosťou vzdelávať sa celoživotne a mať prehľad o novinkách v ich poli. Realita je však iná. Komu teda ale majú nebinárni ľudia dôverovať, keď väčšina odborníkov a odborníčok podľa odborných odporúčaní nejedná a v lepšom prípade ich dezinterpretujú, v horšom úplne ignorujú? „Psychiaterka prišla neskoro, neospravedlnila sa. Urobila narážku na moje prsia, prý čo by za ne iné dali, možno aj ona. Povedala, že zjavne neviem, čo chcem (bolo mi 50 a viem to o sebe asi od štyroch alebo piatich rokov) a že ma odporučí ďalej, len keď budem dochádzať na terapiu,“ uvádza príklad Ari.
Sexológia nie je jedinou odbornosťou, s ktorou sa trans* ľudia bežne stretávajú. Vyjadrenia ich kolegov a kolegýň z radov vnútorného lekárstva, endokrinológie, psychiatrie, klinickej psychológie a iných (v závislosti od pridružených diagnóz) sú bežne požadovaným minimom pre začatie hormonálnej liečby. Nepohodlný zážitok odtiaľ má aj Noe: „Za psychiatričkou som musel viackrát a bolo to komplikované. Hoci ku nej chodím dlhodobo, povedala, že potrebuje žiadosť od sexológa. Potom mi dala posudok nekompletný, ktorý sexológovi nestačil, a ja som si potom kvôli nemu zbytočne prešiel celou republikou.“
S náročnými situáciami sa nebinárny človek môže stretnúť aj kdekoľvek inde vo zdravotníctve, ako spomína Lee: „K tomu začať si vybavovať oficiálnu zmenu mena ma donútila až psychiatrická hospitalizácia, kde nerespektovali môj rod a volali ma starým menom.“ Saba zase rozpráva skúsenosť človeka, ktorému bol pri narodení pridelený ženský gender: „Na gynekologických prehliadkach je to hrozné. Radšej by som tam nechodil. Používam svoje telo ako muž. Je to totálny stres, bolesť, doktorku vždy prosím o použitie malých zrkadiel.“
V zahraničí už niekoľko štúdií (vrátane tejto) ukazuje, že skúsenosti nebinárnych osôb so zdravotníctvom sú horšie aj oproti zvyšku LGBTQ+ spektra. V Česku podobná štúdia zatiaľ nevznikla, nedá sa ale očakávať, že by situácia bola výrazne lepšia. Aj bežná návšteva praktického lekára či lekárky alebo hospitalizácia sa môže pre nebinárnych ľudí stať zložitejšia než pre zvyšok populácie. „Na oddelení som sa stretol s jedným veľmi arogantným a transfobným psychiatrom. Som astmatik a on mi nútil na spanie lieky, ktoré na noc brať nemám. Nerespektoval moje zámená, hovoril, že tu nie som na nejakom blbom pľúcnom. Našťastie som si rozhovory nahral a on bol následne prepustený,” spomína Mattie. Podobná diskriminácia je zlyhaním českého zdravotníckeho systému, ktorý sa inak tvári, že chce pomôcť všetkým.
Možnosť byť rozmanití
Dôvody, prečo sa nebinárni ľudia rozhodnú vyhľadať lekársku (gender afirmatívnu) starostlivosť, sú rozličné. Rovnako sa líšia aj ich očakávania. Záujem môžu mať len o hormonálnu terapiu a niektoré zmeny, ktoré prináša – premeny hlasu, ochlupenie alebo rozloženie telesného tuku, a to možno len na obmedzenú dobu. Jedným príkladom je Sam. „V jednu chvíľu mi zmeny, ktoré mi hormóny priniesli, jednoducho stačili. Istý čas to tak bolo, teraz s sexológom preberáme, kedy ich začnem znova užívať, bráni tomu ale iné moje zdravotné problémy,“ opisuje.
Môžu tiež žiadať o niektorú z radu operácií, ktoré sú genderovo rozmanitým ľuďom k dispozícii: takzvanú top surgery, teda odstránenie/zväčšenie pŕs, bottom surgery (odstránenie maternice/semenníkov, vytvorenie umelej vulvy, vagíny či penisu), plastické výkony na tvári, zmenšenie ohryzku a ďalšie. Často sú tieto chirurgické výkony ponúkané až po roku užívania hormónov, nebinárni ľudia o ne však môžu stáť aj samostatne.
„Vždy sa mi páčilo, ako znejú hlasy trans ľudí. Bolo pre mňa veľmi dôležité prežívanie môjho genderu počas sexu. Prišiel mi atraktívny sex medzi gaymi, s mojím vlastným telom mi to ale neprišlo také zaujímavé,“ zveruje sa Noe. „Po hormónoch sa cítim ako novorodenec. Som emocionálne stabilnejší, nepociťujem sezónnu depresiu a upokojil sa mi PMS.“
Niekedy sú počuť hlasy morálnej paniky, že trans* ľudia na sebe spôsobujú nenávratné škody, aniž by si to poriadne rozmysleli. Títo ľudia ale zmeny na svojom tele podstupujú úplne z vlastnej vôle až potom, čo boli informovaní o možných nežiaducich účinkoch. Prístup k genderovo afirmatívnej starostlivosti je pre trans* ľudí zásadný a doslova život zachraňujúci. Podoba starostlivosti u nebinárnych ľudí môže byť variabilnejšia, v žiadnom prípade však nejde o rozhodnutia, ktoré by sa robili ľahkovážne.
V progresívnych kruhoch sa začína uplatňovať gender inkluzívne vyučovanie, ktoré umožňuje deťom a dospievajúcim slobodne skúmať vyjadrovanie vlastného genderu bez pocitu nátlaku. Podobnú slobodu je potrebné dopriať aj nebinárnym ľuďom – slobodu zistiť, aké to je mať určité maskulinné či femininné rysy a meniť svoje telo podľa vlastných predstáv.
„Niektorí ľudia jednoducho chcú s genderom experimentovať, byť gender freaks,“ uzatvára s úsmevom Noe.
Hľadá sa mladé sexológstvo!
„Skľučuje ma, aké ťažké je pre niektorých oddeliť identitu človeka od toho, ako vyzerá. Mrzí ma, že ľudia nevnímajú ako súčasť svojej politickej povinnosti, aby prelomili predstavy o genderi. Nie je to žiadna esenciálna identita, ale premenlivá vec,“ objasňuje Noe. Čo sa teda v našej spoločnosti a zdravotníckom systéme musí zmeniť, aby sa kvalita života nebinárnych ľudí zlepšila?
Aj cisgender ľudia môžu k zlepšeniu situácie prispieť vlastnou informovanosťou, zdieľaním informácií a svojím každodenným správaním. Snaha o dekonstrukciu genderu nekončí pri kritike tradičných mužských a ženských rolí – je to aktívne uvedomovanie si faktu, že prežívanie genderu je oveľa rozmanitejšie, než sa učilo v školách v minulých dekádach. Je to nenechať sa strhnúť väčšinovou diskusiou a aktívne v nej vytvárať priestor pre trans a nebinárnych ľudí. Niekedy stojí veľa trpezlivosti vysvetľovať nebinárnosť človeku, ktorý s ňou do styku neprišiel alebo sa k nej stavia s nedôverou. Je ale potrebné, aby diskusia prebiehala a nevznikali izolované bubliny.
Čo sa zdravotníctva týka, informovanosť hrá tiež kľúčovú rolu. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že téme trans* sa venuje počas lekárskeho štúdia úplne okrajovo a personál rozhodne nie je pripravený na to, aby s takými ľuďmi mal kontakt. Nerespektovanie oslovenia potom často začína už v čakárni. Bolo by pritom jednoduché napríklad do lekárskej dokumentácie zaradiť kolonku pre preferované oslovenie.
„Najdôležitejšie teraz je doplniť rady mladého sexológstva a psychológstva. Nie je možné, aby napríklad niekto ošetroval len určitú skupinu trans* osôb, pretože v iných vidí stratené mladé dievčatá,“ podotýka Alex a Noe dopĺňa: „Úloha lekárstva by nemala byť gatekeeping. Nie sú tam na to, aby oddelili ‚zrno od plev‘. Človek by im nemal niečo dokazovať, ich úloha má byť sprievodcovská.“
Systém, v ktorom žijeme, má tendenciu smerovať jednotlivcov, ktorí vybočujú, k prispôsobeniu sa očakávaným normám, teda napríklad k tomu, aby boli ekonomicky produktívni a prínosní pre štát. Transnormatívne prístupy sa snažia o to isté. Chcú, aby sa nebinárni ľudia zmestili do dvoch pohodlných kategórií. Nebinarni ľudia sa však vymazať nedajú a budú ďalej usilovať o viditeľnosť, tak ako zdôrazňuje Saba, „v ideálnom svete by to, aký má kto gender, nemalo znamenať nič viac, než či je ľavák alebo pravák.“
Autorstvo je nebinárny človek a lekár. V článku sú z dôvodu zachovania anonymity dotazovaných miestami použité fiktívne mená.

