Keď hlava štátu hrozí generálnym štrajkom
Kapitál
V latinskoamerických štátoch sa začali viacerí lídri otáčať doprava. Ľavicový prezident Kolumbie Gustavo Petro síce počas štyroch búrlivých rokov presadil sociálne reformy, nepodarilo sa mu však dosiahnuť mier s revolučnými gerilami. Bude táto bilancia stačiť na to, aby sa kandidátovi Ivánovi Cepedovi podarilo udržať krajinu v rukách progresívneho tábora? *
V latinskoamerických štátoch sa začali viacerí lídri otáčať doprava. Ľavicový prezident Kolumbie Gustavo Petro síce počas štyroch búrlivých rokov presadil sociálne reformy, nepodarilo sa mu však dosiahnuť mier s revolučnými gerilami. Bude táto bilancia stačiť na to, aby sa kandidátovi Ivánovi Cepedovi podarilo udržať krajinu v rukách progresívneho tábora?1
Gustavo Petro, prvý ľavicový prezident v dejinách Kolumbie, zložil prísahu 7. augusta 2022 s jasným gestom: „Prineste mi Bolívarov meč!,“ vyzval priamo na ceremónii. Keď mu o niekoľko minút naozaj priniesli vzácnu relikviu hrdinu latinskoamerických bojov za nezávislosť, nový prezident sa obrátil na svojich stúpencov so slovami: „Toto je meč ľudu, a preto sme chceli, aby bol tu, v tejto chvíli na tomto mieste.“
Inauguráciu prezidenta sprevádzali búrlivé reakcie. Po desaťročiach vnútorného ozbrojeného konfliktu (450 000 mŕtvych); po rokoch vlády „uribizmu“, t. j. krajnej pravice na čele s prezidentom Álvarom Uribem (2002 – 2010), neskôr vlády Ivána Duqueho (2018 – 2022); po explózii sociálnych nepokojov v roku 2021 nespravodlivý politicko-ekonomický systém konečne padol2. Petro však ako skúsený politik pôsobiaci predtým v pozícii poslanca, senátora a primátora Bogoty hneď na začiatku stlmil počiatočné nadšenie, ktoré považoval za prehnané: „Budeme budovať kapitalizmus. Nie že by sa nám systém páčil, ale preto, lebo sa musíme vymaniť z feudalizmu a vstúpiť do modernej doby.“
Petro navyše stál pred problémom, ako a s kým vládnuť. Nový prezident zvíťazil iba s 50,4 % hlasov a jeho koalícia Historický pakt získala v parlamentných voľbách len 17,35 % hlasov. Aj keď zastúpenie 24 poslancov (z celkového počtu 182) v Snemovni reprezentantov a 26 (zo 108) v Senáte predstavuje pre ľavicu bezprecedentný úspech, na presadenie jej politických zámerov to bol beztak slabý mandát. Našťastie v Kolumbii existuje pevne zakorenená tradícia, že si porazení po voľbách napokon sadnú s víťazom za jeden stôl, hoci zvyčajne s veľkou dávkou cynizmu. Vďaka rýchlemu prebehnutiu časti pravice (Liberálnej strany, Sociálnej strany národnej jednoty známej aj ako Strana U a tiež Konzervatívnej strany), ako aj centristov zo Zelenej aliancie tak Petro napokon získal podporu pohodlnej väčšiny. Zároveň si bol vedomý, akú logiku tým sledujú jeho noví „priatelia“, o ktorých sa vyjadril, že „pôjdu do tejto vlády (...), aby oslabili jej reformy a zmiernili jej kurz.“ Popritom však pripomenul, že „to boli práve títo mladí muži a ženy, ktorí sa rozhodli požadovať väčšie a hlbšie reformy.“ Predpokladal preto, že sa vo výsledku „vláda ocitne v zovretí medzi týmito dvoma silami a možno sa všetko skončí kompromisom“.3
Výsledkom „veľkej národnej zhody“ bolo, že sa ministerské posty zverili osobnostiam z politického spektra umiernenej pravice, ako sú Alejandro Gaviria (školstvo) či José Antonio Ocampo (financie). Na konci roka 2022 prijal (aj keď s neochotou) Kongres zložený z Poslaneckej snemovne a Senátu ambicióznu daňovú reformu, ktorá počítala so zdanením majetku a vysokých príjmov. Bezprostredne po tom boli na rokovanie predložené tri ďalšie návrhy zákonov týkajúce sa pracovného práva, dôchodkov a zdravotníctva, ktoré v dovtedy dominantnej politickej frakcii prebudili bojovného ducha. Niektorí si spomenuli, že sú v prezidentovom tábore iba preto, aby marili jeho reformy a čo najviac brzdili jeho výstrelky.
Keď hlava štátu zvoláva na štrajk
Príčinou sporu sa stal systém zdravotnej starostlivosti. Vláda mala v úmysle obmedziť postavenie verejných zdravotných poisťovní (EPS), ktoré sú súkromnými sprostredkovateľmi medzi štátom, nemocnicami a pacientmi. Skupiny Keralty (vlastník zdravotnej poisťovne Sanitas) a Bolívar (vlastník Salud Bolívar EPS) sa pritom podieľali na financovaní kampane pravicových strán pred parlamentnými voľbami v roku 2022. Vo februári 2023 vypukla prvá demonštrácia sprevádzaná sloganom „Dosť bolo Petra“. V reakcii na túto demonštráciu vyšli do ulíc aj prívrženci prezidenta, ktorých k tomu sám vyzval. Keď v decembri toho roku dolná komora parlamentu schválila reformu, viacerí ministri podali demisiu, na čele s Gaviriom. Médiami sa začalo šíriť množstvo mätúcich informácií, koalícia sa rozpadala a v apríli 2024 bol návrh zákona v Kongrese zamietnutý po tom, ako ho vetoval Senát. Rovnako skončil aj návrh novely pracovného zákona.
Táto prvá prehraná bitka bola zlomová. Prezident pritvrdil rétoriku, čo však jeho kritikov z pravicového aj centristického spektra či profesijných organizácií a nezávislých občanov nevystrašilo. Petro preto varoval, že ak budú jeho reformy naďalej blokovať, zvolá Ústavodarné zhromaždenie. Ústavný právnik Rodrigo Uprimny vyjadril v španielskom denníku El País (28. mája 2024) nad týmto krokom znepokojenie: „Výzva na zvolanie Ústavodarného zhromaždenia nie je na mieste, pretože prehlbuje deštruktívnu polarizáciu. Časť pravice to vníma ako petrovský útok na demokraciu, časť ľavice zas ako začiatok revolúcie.“
Kolumbia sa stala dejiskom nerozhodnej bitky, v ktorej víťazstvá ani porážky neboli nikdy definitívne. Keď sa ministerke Glorii Inés Ramirézovej v júli 2024 podarilo presadiť hlasovanie o mimoriadne vítanej dôchodkovej reforme, bola v apríli 2026 rozhodnutím Štátnej rady „dočasne“ pozastavená, a Petro sa vyhrážal, že dekrétom vyhlási referendum. Kongres nakoniec ustúpil a reformu pracovného zákona schválil 20. júna 2025. Aby sa však tento úspech podaril, musel pohroziť generálnym štrajkom... samotný prezident!
Ďalšou kuriozitou bolo, keď Petro 15. mája vyhlásil, že na pôde Organizácie spojených národov (OSN) podá sťažnosť na kolumbijský štát, ktorý je podľa neho vinný z nedodržania mierových dohôd medzi Revolučnými ozbrojenými silami Kolumbie (FARC) a vládou Juana Manuela Santosa podpísaných v roku 2016. Ako sa sám vyjadril, táto dohoda bola uribistickým zradcom Duqueom doslova „roztrhaná na kusy“, čo ešte viac skomplikovalo Petrov kľúčový projekt dosiahnuť v krajine „úplný mier“. Začalo sa jedenásť rokovaní s ozbrojenými skupinami pôsobiacimi v krajine – či už ide o gerilové skupiny ako Národná oslobodzovacia armáda (ELN), Estado Mayor Central (EMC), Segundo Marquetalia (odštiepenci z FARC) alebo o narkoparamilitárne skupiny, akou je Klan zo Zálivu (známy ako Gaitanistické sebaobranné sily Kolumbie). V období medzi začiatkom prímeria a jeho porušením nezanikla žiadna zo spomenutých skupín. Vzhľadom na extrémne štiepenie týchto aktérov, ako aj vzhľadom na ich ideologickú dezorientáciu bol prezident Petro paradoxne najviac nekompromisný voči historickej ELN, ktorá si zachovala spomedzi všetkých frakcií najviac politický charakter.
Ako to u prezidentov býva, aj Petro vzbudzoval u jedných sympatie, u druhých antipatie a podnecoval silné emócie. Jeho ego, ktoré mnohí považujú za „nespratné“, sa prejavovalo raz tým najlepším, inokedy tým najhorším, alebo veľmi nejednoznačným spôsobom. Ide o brilantného človeka zasadzujúceho sa za ochranu životného prostredia či odsudzujúceho genocídu v Gaze organizovanú B. Netanjahuom. Vyvolal nadšenie, ale zároveň aj posmešky, keď pred Valným zhromaždením OSN prednášal v štýle narcistického proroka o svojom zámere „šíriť vírus života v celom vesmíre.“ Svojimi posolstvami zaplavoval sieť X aj ďalšie sociálne médiá. Obklopil sa ľuďmi, ktorí mali od ľavice ďaleko, dokonca mali vyslovene pochybnú reputáciu – ako napríklad minister vnútra Armando Benedetti (bývalý člen vo vládach Uberiho a Santosa). Ťažko tiež povedať, či išlo o provokáciu alebo o sebadeštruktívne sklony, keď na zasadnutí vlády vysielanom v priamom prenose karhal vlastných ministrov a nechal ich, nech sa verejne hádajú. Zatiaľ čo ostro kritizoval „extraktivistickú“ Venezuelu, oznámil, že (ctihodná) Kolumbia bude nakupovať plyn práve od svojho suseda (tohto ničiteľa planéty a klímy). Nehovoriac o tom, že práve Kolumbia je jedným z hlavných svetových vývozcov uhlia. Zatiaľ čo tvrdo kritizoval imperialistické manévre, svojho venezuelského náprotivka Nicolása Madura označil za diktátora, v čom sa pridal k postojom Washingtonu.
Napriek napätiu, aké prezident vyvolával napravo aj naľavo, predstavuje funkčné obdobie Gustava Petra zásadný prelom s minulosťou. Výrazne sa zvýšila minimálna mzda, posilnil sa právny rámec v oblasti pracovných vzťahov, Pozemkový fond získal viac ako 600 000 hektárov pôdy a 258 251 hektárov rozdelil medzi 73 000 roľníckych rodín a komunít4, zvýšili sa investície do sociálneho štátu, zredukovala sa chudoba z 36,6 % z roku 2022 na 31,8 % k roku 20245. V parlamentných voľbách v marci 2026 si Historický pakt prilepšil a Petro si zachoval veľmi slušnú úroveň popularity. To bol dostatočný dôvod na to, aby bol konzervatívny tábor v predvečer prezidentských volieb (naplánovaných na 31. máj 2026) znepokojený. Iván Cepeda, kandidát prezidentskej strany a favorit vo voličských prieskumoch pre prvé kolo, mal proti sebe oficiálnu predstaviteľku uribizmu, Palomu Valenciu (Demokratické centrum), a bývalého uribistu, Abelarda de la Espriella (Obrancovia vlasti), ktorý sa hlásil k antisystému v štýle Javiera Mileia (Cepeda napokon v druhom kole tesne prehral práve s Espriellom – pozn. prekl.).
V snahe zvrátiť tento trend prichádzali útoky zo všetkých strán. V júni 2023 boli poslanci z koalície Historického paktu nútení požiadať Medziamerickú komisiu pre ľudské práva (IACHR) o vydanie habeas corpus (ochranu pred nezákonným väznením). Za účelom politického prenasledovania spustila Generálna prokuratúra – čisto administratívny orgán vedený Margaritou Cabello – vyšetrovania viacerých členov koalície, z ktorých šiestim hrozilo dočasné alebo dokonca definitívne odvolanie z funkcie (ako napríklad vyšetrovanie viceprezidentky Senátu Maríe José Pizarro z roku 2024). Podľa dotknutých poslancov konala Cabello, bývalá ministerka spravodlivosti za vlády Duqueho, „skôr ako členka opozície než ako šéfka kancelárie generálneho prokurátora“ (La Radio del Sur, 1. jún 2023). V nadväznosti na kampaň vedenú konzervatívnou tlačou spustila Národná volebná rada (CNE) vyšetrovanie „nezákonného“ financovania Petrovej kampane vo voľbách 2022, pričom išlo opäť o orgán, ktorý nemal na takéto konanie právomoc. Vyšetrovanie sa týkalo príspevkov poskytnutých jedným učiteľským odborovým zväzom, ktoré neboli použité na kampaň, ale na pokrytie honorárov pre pozorovateľov z Historického paktu dohliadajúcich na dianie vo volebných miestnostiach. Petro toto konanie označil za „light“ pokus o štátny prevrat zo strany prokurátora Francisca Barbosu, stúpenca Uribiovho hnutia.
Viaceré kroky kolumbijskej vlády znepokojovali Washington - zvýšený záujem o spoločenstvo BRICS6 (Kolumbia sa stala členom jeho Novej rozvojovej banky), pripojenie sa k čínskej Novej hodvábnej ceste, prerušenie vzťahov s Izraelom, odsúdenie zabíjania údajných drogových dílerov v Karibiku americkou armádou z roku 2025 či kritika zaobchádzania s imigrantmi. Odvetné opatrenia sa začali valiť jedno za druhým. Hrozby uvalenia 25 %, neskôr 50 % ciel na všetky kolumbijské tovary dovážané do USA vyvolali vlnu pobúrenia v opozícii aj medzi ekonomickými subjektmi – adresovanú hlavnému „vinníkovi“, Gustavovi Petrovi. Po tom, ako Washington v septembri 2025 „decertifikoval“ Kolumbiu a obvinil ju z neefektívnosti v boji proti obchodu s drogami, USA zrušili vízum prezidentovi, ktorého Trump označil za „drogového baróna“ a ktorý bol následne zahrnutý do „Clintonovho zoznamu“ vedeného Ministerstvom financií7.
Ako to býva medzi rezidentmi Bieleho domu zvykom, po obdobiach silných konfliktov nasledujú obdobia útlmu. Niekoľko telefonátov a následná návšteva Petra v Bielom dome z 3. februára 2026 zdanlivo prispeli k zmierneniu napätia. Keďže však sám Petro obvinil Spojené štáty, že zaútočili na Venezuelu „bez právneho základu“, Trump mu poradil, aby si „dával pozor na krk“ (v orig. znení „watch his ass“ – pozn. prekl.). Ak je pravda, čo uvádza článok v New York Times z 20. marca, Agentúra na boj proti drogám (DEA) označila Petra za „prioritný cieľ“ a americkí federálni prokurátori proti nemu začali dve samostatné trestné stíhania. V predvečer kľúčových volieb si už kolumbijská pravica a jej médiá budú mädliť ruky.
K ofenzíve veľkého „bossa“ sa pridali aj jeho spojenci. Ekvádorský prezident Daniel Noboa, pravicovo orientovaný epigón Donalda Trumpa, vyhlásil Kolumbii obchodnú vojnu. Na 30 % clá na kolumbijské výrobky zavedené v januári nadviazali sadzby vo výške 50 % a od 9. apríla dokonca vo výške 100 %. Podľa Nobou niesol celú finančnú ťarchu spojenú s kontrolou hranice medzi oboma štátmi na pleciach Ekvádor, keďže Bogota v spoločnom boji proti pašerákom nebola efektívna. Sám Petro odsúdil predchádzajúce stretnutia ekvádorského prezidenta s kontroverzným kolumbijským exprezidentom Uribem a na obchodnú vojnu reagoval rovnakým zvýšením colných poplatkov, ako aj pozastavením predaja elektrickej energie svojmu susedovi. Tento konflikt spôsobuje hospodársku krízu postihujúcu predovšetkým juh Kolumbie, ktorý je pre voličskú podporu Petra aj Cepedu kľúčový.
Práve v tejto oblasti došlo k približne tridsiatim útokom, z ktorých najsmrteľnejší bol bombový útok z 23. apríla (autor mal zrejme na mysli útok, ktorý sa odohral 25. apríla – pozn. prekl.). Minister obrany obvinil EMC, najväčšiu z odštiepených frakcií revolučných síl FARC. „Je oprávnené klásť si otázku, či tieto udalosti, ktoré spôsobili obyvateľstvu ujmy a úzkosť, nemajú za cieľ práve vytvárať atmosféru strachu, ktorá vyhovuje krajne pravicovým zoskupeniam odhodlaným destabilizovať krajinu a narušiť demokratické volebné procesy,“ vyjadril sa Cepeda na sieti X. Uribistka Paloma Valencia zas v nadväznosti na svoj výrok, že „bezpečnosť sa obnoví iba tým, že sa skoncuje s projektom ,úplného mieru’ Ivána Cepedu,“ vyhlásila, že ak sa stane prezidentkou, za ministra obrany vymenuje... Uribeho.