Asi sme už dospeli. To, čo dnes hráme, je taká melancholická vzbura.

Kapelu Hothouse stretávam v Pink Whale na Sviatok práce, celkom príhodná symbolika. Rozprávame sa počas predskokanských setov. Sergei si vie trúbkou ukradnúť šou, ako kradol interview, Gregory s Martinom si zúfajú animálne, derú gitary. Bianca a Filip sa na všetkom nezhodnú, no jej base a jeho bubnom to neprekáža. Hothouse znie tak, akým je.

Začnem zoširoka. Keď som si vás púšťal, napadla mi paralela s českým filmom Kouř (1989) od Tomáše Vorla. Začmudené, väčšie i každodenné boje working class hrdinov, prevrat by mal priniesť lepší svet. Takmer štyridsať rokov po ňom je tu Hothouse a len tak ho nevyvetráš. Lepší svet ďaleko, frustrácia si berie svoju daň.

Martin: Keď deväťdesiatkové deti ako my robia alternatívnu hudbu, ktorá nie je veselá, prirodzene sa do nej premietajú súčasné problémy. A nemusí to byť prvoplánovo, skôr cez náladu, ktorú z nej cítiť.

Gregory: Finally, We Are Well, Stable (2025) je politicky viac implicitný projekt, ako to bolo aj v predchádzajúcom EP Light Was Brighter (2022), aj keď texty tam boli kritickejšie. Teraz sme sa pokúšali skôr o abstraktné koláže – ktoré sa odvíjajú od osobného prežívania v systéme –, než len o nejakú suchú kritiku.

Striedate sa pri písaní textov?

Martin: Väčšina textov je Gregoryho. Keď však niečo skúsim napísať ja, zostanú texty bez zásahov. Máme odlišné spôsoby prejavu, čiže je dosť náročné preberať si navzájom rukopisy.

Gregory: Občas píšeme aj spolu. Text ku skladbe Give and Recieve je celý Martinov, ja som tam pripísal len časti, aby to bolo dialogické. Asi sa mi ich ale nepodarí nejak tematicky zarámovať, proste odkazujeme na dianie, ktoré nás fascinuje vo svojej brutalite a absurdite. Určite tam patrí znázorňovanie nejakej pudovosti, ľudskej krutosti, šikany a iného násilia. No a kriticky sa zaoberáme aj otázkou práv zvierat – o tom je skladba Horns.       

Každý z vás sa venuje aj inej profesii. Ako sa tieto vplyvy vo vašej hudbe stretávajú?

Bianca: Fú, my sme si od začiatku s Gregorom sadli, čo sa týka hudby a filmov, a vždy sme boli dosť kultúrne rozprestrení. Ja som často dávala do klipov a vizuálov rôzne odkazy. Možno je to tiež spôsob, akým sa nám zosúladil imidž.

Martin: Je to automatika, už nemáme vyložene dvadsať, takže sa vieme rešpektovať. Dávame si priestor, každý prichádza s niečím iným. Na veciach pracujeme niekedy dlhšie aj preto, že to proste trvá, kým si to sadne. Ešte stále sme našťastie dosť draví, aby sme to niekam posúvali. 

Gregory: Robíme veci dlho tiež preto, že máme dosť iných projektov. Pracujeme, a Bianca musí kvôli skúškam pendlovať medzi Viedňou a Prahou, takže ich nemávame tak pravidelne, ako by sme mohli.

Filip: Niekedy sa stane, že po čase zistíme, že nejaký track nefunguje. Medzi vznikom a hraním live máme relatívne veľké časové okno. Páči sa mi prístup, ktorý sa možno líši od iných kapiel – track musí byť cizelovaný, až potom ho hráme live, dozrieva.

Martin: Ale to tiež nie je pravidlo. Na albume sú asi štyri veci, ktoré sme nasekali naraz počas jediného stretnutia. Možno, keby nás bolo menej, tak by vznikalo viac vecí ako zo šablóny, u nás sa ale nedá nič predpovedať. Napríklad Gregory si nosí celý track v hlave, a my ho potom rýchlo zbúchame. Je to takto zaujímavejšie, dynamickejšie, zábavnejšie.

Vznikli ste naozaj ako experiment na jar v roku 2021, ako dokladá vaša prvá nahraná vec?

Gregory: To je iba náš prvý streamingový track, čo nám vydali kamaráti z Ukrajiny. Traja sme sa stretali v Brne a do slučiek sme vnárali gitary, znelo to ako zlé Velvet Underground. Post-punk, občas reznutý metalom. Jazzy, bossa nova, noise-rock… Späť k filmom: veľmi ma vtedy bavili Lynchove soundtracky. Lyncha zas inšpiroval skladateľ Mancini, ktorý robil aj soundtrack k Experiment in Terror (1962). Preto Jarný experiment, prebratý je aj hlavný riff toho tracku.

Bianca: Gregor s kamarátom-bubeníkom našiel skúšobňu. Mala som šťastie, že chalani rešpektovali, že som s hraním na basu iba začínala. Chceli sme si proste zahrať. Keď si teraz spätne púšťam tie veci, je podľa mňa mega, že sme sa z takéhoto hrania-nehrania dostali až sem, k tomu, čo hráme teraz.

Filip: Bianca všetko dobehla svojou intuíciou pre basslines. Vymyslí ich hrozne rýchlo, fascinuje ma, že vždy na prvú dobrú.

Gregory: Ona neznáša rovné linky. Ešte som chcel poznamenať, že iba Sergei a Filip sú vyštudovaní hudobníci. Od začiatku sme si razili cestu New wave, lebo sme chceli hrať tak, ako to vlastne vôbec nemá byť.

Filip: V starších zostavách akoby proti sebe stáli dve krídla – to školené a punk. Niekedy ale pravidlá harmónie treba úplne „zazdiť“: pozliepame niečo cool a necháme to tak. Zmeska romantického a divného, ale „mrda“.

Sergei: Nepovedal by som, že ťa môže nejaká hudobná teória obmedziť, pretože keď raz nemáš čo povedať, je úplne jedno, či poznáš noty. Ak máš čo povedať, rozhodne ti to iba pomôže. Vieš, ako zahrať harmóniu, disonantnú či konsonantnú, lebo ten nástroj poznáš.

Názov Finally, We Are Well, Stable je referenciou na českú sociologickú štúdiu o migrantkách pracujúcich v prekariáte. V čom je vaša hudba solidárna?

Gregory: Názov ma zaujal práve tou absurditou. Respondentka tvrdí, že prácou dosiahla nejakú stabilitu a už sa má dobre. Jasné, k tomu tie prachy potrebuješ, ale koľko to je? Okrem naplnenia základných potrieb je to pre každého inde. Potom sú ale aj takí, čo sú úplne finančne zaistení a stále nemajú dosť.

Martin: Ja si však hovorím, že aj keď si takýto zaistený človek, ako môžeš byť stable, keď sa vo svete deje toľko hrozných vecí? A nikto nedosiahne taký blahobyt bez toho, aby v nejakom ohľade neokrádal – odlievaš peniaze na daniach, používaš lacnú pracovnú silu migrantiek atď.

Gregory: A niekto si povie „konečne je dobre!“, peňazí je viac, no potom sa zvýšia ceny všetkého. Cyklický proces, možno sa ďalší album bude naozaj volať Blahobyt.

Generačný blahobyt. Nemáte niekedy pocit, že podobné výroky a gestá zostávajú len v našej bubline?

Gregory: Hádam nie, ale keď už strielaš do svojich, myslím, že európska ľavica má trochu nezdravú percepciu kritiky. Takto sa môžu zo stola zhodiť hlbšie ustálené tradície, ktorým je však stále potrebné sa venovať. Štiepime sa, a pritom je v československom priestore strašne veľa tém, ktoré treba vyriešiť – napríklad gatekeeping či nadmierne množstvo chlapov na scéne. Vážne, nedokážem menovať takmer jednu metalovú ženskú alebo queer skupinu. Imaginárna mi príde aj multikultúrnosť, ale vidím, že aspoň ukrajinské kolektívy tu už vznikajú – aj napriek vojne.  

Bianca: Možno sa raz dostaneme do bodu, kedy to bude tak strašne zlé, že si z toho to spoločné vedomie vybudujeme.

Martin: Mne rozdeľovanie ľudí na ľavicu a pravicu príde ako prežitok. Nech už je to otázka bývania, triednej nerovnosti, vojny, AI. Takto sa len preťahujeme o nejaké lano, o ktoré vlastne vôbec nejde.

Filip: Inak, ja by som asi nepodpísal, že sme všetci z rovnakej bubliny. Napríklad s Biancou by sme sa pravdepodobne politicky nezhodli skoro na ničom, nie sme z rovnakého socioekonomického zázemia.

Okej, tak aspoň tu máme paletu diskurzu. Čo vás napriek všetkému zlému ženie vpred, aký je váš hopecore?

Filip: Ale tak to bude cheesy... Ja mám fakt radosť z toho, že spolu hráme. Na dnešok som sa strašne tešil. Kecáme v dodávke, počúvame hudbu a potom si zájdeme na nejaké dobré raňajky. Proste výlet s kamarátmi.

Gregory: Ja si veľmi užívam toto rockovanie in the free world, z Bratislavy do Nemecka. Napriek všetkému vidím veľkú nádej v mladších ľuďoch a kolektívoch. Vznikajú nové kapely a DIY priestory, môže sa to tu celé zlepšiť, keď sa o to pokúsime.

Bianca: S tým koncertovaním to mám tak 50/50, ale to je moje osobné prežívanie. Mňa asi teší kultúra, tešia ma knižky, filmy, skôr tie introvertnejšie veci.

Filip: Oh, a hudba! Pred dvoma mesiacmi som bol na Anne von Hausswolff, a to bolo skurvene dobré. Ráno po som sa zobudil asi o dve hodiny skôr, vyskočil som z postele a chcel som robiť kopu vecí, taký som bol nabitý.

Bianca: Hej, takto som si minule ja zasa pustila v metre Sleep, hneď som chcela hrať s nejakým mega gainom a skreslením.

Martin: (V pozadí znie rádio) Hrozne sa mi páči, že k tomuto máme soundtrack od Nirvany.

Budete hrať na Colours of Ostrava a posledný album ste nahrávali pod labelom Kabinet Records. Je Hothouse spomedzi vašich všetkých projektov tým s pečiatkou „konvenčný“?

Gregory: No, tak pre moju rodinu určite konvenčný nie je.

Sergei: Môj otec má Hothouse rád, lajkuje úplne každý príspevok.

Martin: Pritom až na minimálne avízo na socials nerobíme žiadny marketing. Príde mi, že aj bez väčšieho úsilia v tomto smere sa o nás nejak hovorí, že nás stále niekam pozývajú hrať.

Gregory: Nebavíme sa však o nejakom rozhraní mainstreamu a undergroundu. Myslím, že je to od konvenčnosti vzdialené aj kvôli štruktúre trackov. Začínali sme s tvrdou hudbou a hrali sme viac na punkových festivaloch.

Bianca: Ale ani tam sme sa nehodili. Asi sme aj trochu dospeli. Nie, že by punk nebol pre dospelých, ale už sa nám nechcelo hrať iba tuc-tuc.

Martin: Neviem, či je to čistejšie. Je to taká melancholická vzbura, proste nejaký odtlačok určitého obdobia v kapele. Nové veci, na ktorých teraz robíme, znejú úplne inak.

Gregory: Hoci rád hrám lo-fi hudbu, naschvál utopenú v mixe, nedá sa to takto robiť furt. Možno ale nie som dosť core týpek, aby som do päťdesiatky robil hudbu iba na kazety pre 100 – 200 ľudí. Zmenili sa priority, a teraz sme taký ambicióznejší underground. Napríklad robiť si vinyly je nákladné. Keby sme ale mali zmluvu niekde inde a musíme v priebehu troch rokov vydať tri albumy, to by sme nedali. Máme fajn zamestnávateľa.

Bianca: Inak, mňa trochu mrzí, že sa ma v rozhovoroch nikto nepýta, aké to je, hrať v kapele jediná so štyrmi chlapmi. Kim Gordon si to sprivatizovala.

Máš priestor.

Bianca: Je to niekedy otravné. Dovidenia!

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.